vpravo|náhľad|Peking. náhľad|Šenčen. vpravo|náhľad|Mapa Číny.
Čína (čín. 中国 – pchin-jin: Zhōng guó; doslova: „krajina uprostred“), dlhý tvar Čínska ľudová republika (čín. 中华人民共和国 – pchin-jin: Zhōng huá rén mín gòng hé guó), skratkou ČĽR (medzinárodne CN), je štát ležiaci vo východnej Ázii. S 1,4 miliardami obyvateľov je Čína po Indii druhou najľudnatejšou krajinou sveta. Rozloha 9,6 milióna km² z nej robí štvrtý najväčší štát. Čína sa rozkladá naprieč piatimi časovými pásmami a susedí so 14 krajinami, čo je po Rusku druhý najvyšší počet na svete. Krajina sa člení na 23 provincií,Za jednu z provincií je Čínskou ľudovou republikou de iure nárokovaný ostrov Tchaj-wan, ktorý je de facto pod správou Čínskej republiky. päť autonómnych oblastí, štyri priamo spravované mestá v Číne (Peking, Tchien-ťin, Šanghaj, Čchung-čching) a dve osobitné administratívne oblasti (Hongkong a Macao). Hlavným mestom Číny je Peking, najľudnatejším mestom je Šanghaj.
Čínska civilizácia, rozvíjajúca sa pôvodne v úrodnom povodí Žltej rieky vo Veľkej čínskej nížine, patrí k najstarším na svete. Hoci sú jej počiatky zahalené v hmle legiend, obvykle sa umiestňujú do obdobia 2000 rokov pred n. l. Čínsky štát niekoľkokrát v dejinách zmohutnel, bol rozbitý, a potom sa znovu zjednotil. Vo fázach rozmachu bola Čína vždy poprednou svetovou ekonomickou mocnosťou, okrem iného vďaka preslávenej Hodvábnej ceste, a tak isto miestom rozvoja vedy a technológií - možno jej pripísať vynález kompasu, papiera, strelného prachu či kníhtlače. 19. storočie bolo pre Čínu však dobou stagnácie, oneskoreného prenikania rysov modernej civilizácie i mocenského poníženia. To viedlo v roku 1912 k pádu tisícročného monarchického systému a vzniku republiky, ktorej modernizačné snahy boli však zabrzdené občianskou vojnou medzi nacionalistami a komunistami (od 1927) a agresiou Japonska (od 1937). V roku 1949 nakoniec krajinu, až na malý ostrov Tchaj-wan, ovládli komunisti. Vytvorili totalitný systém s centrálne riadenou ekonomikou. Mnoho spoločenských a ekonomických experimentov, ktoré vyvrcholili tzv. kultúrnou revolúciou, viedlo však len k stagnácii, hoci Čína dosiahla istých diplomatických úspechov (od roku 1971 sa stala stálym členom Bezpečnostnej rady OSN s právom veta, keď bolo toto postavenie odoprené Čínskej republike teda Tchaj-wanu) a vojenských (vstup medzi jadrové veľmoci). Skutočný rozmach však priniesli až ekonomické reformy Teng Siao-pchinga začaté v roku 1978, ktoré v Číne zaviedli voľný trh. Zahájilo sa obdobie bezprecedentného ekonomického rastu. S tým išiel ruka v ruke rast geopolitického vplyvu a zisk statusu superveľmoci. Trauma veľmocenského poníženia z 19. storočia bola symbolicky prekonaná aj tým, keď Čína dostala pod svoju kontrolu posledné európske kolónie na svojom území, teda Hongkong a Macao. Vznáša nárok aj na ostrov Tchaj-wan a niekoľko ďalších menších území, tieto oblasti sú avšak spravované vládou Čínskej republiky, ktorá ale zatiaľ nechce byť samostatným štátom a formálne si aj naďalej robí nárok na vládu v celej Číne. Aj keď reformy Čínu veľmi priblížili k západnému ekonomickému modelu a životnému štýlu, v politickej oblasti si uchováva systém vlády jednej strany a rysy diktatúry.
Stále silnejšie geopolitické partnerstvo spája Čínu s Ruskom. Spoločne sa snažia vytvoriť blok, ktorý by oponoval Európe, Spojeným štátom a ich ázijským spojencom, ako sú Japonsko a Južná Kórea. Napätie týchto dvoch veľkých blokov sa niekedy označuje za druhú studenú vojnu. O možnosti, že by medzi týmito dvoma blokmi spadla nová železná opona, sa začalo silno diskutovať hlavne po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022, rovnako ako o tom, ako veľmi sú záujmy Ruska a Číny v tejto veci zladené - čínsky vplyv bol od 80. rokov postavený na otvorenej globalizovanej ekonomike a vývozu do západných krajín.
V roku 2012 sa Čína stala najväčšou ekonomikou sveta z hľadiska hrubého domáceho produktu (HDP) v parite kúpnej sily. Z hľadiska nominálneho HDP je druhou najväčšou ekonomikou po Spojených štátoch. Tak isto je druhá na svete podľa kritéria národného bohatstva. Krajina je najväčším svetovým výrobcom a vývozcom. Jej bohatstvo však nie je v čínskej spoločnosti rozložené rovnomerne (má omnoho vyššiu mieru ekonomických rozdielov medzi ľuďmi než Európa) a tak isto pri prepočte svojho ekonomického výkonu na obyvateľa sa tento výkon javí skôr priemerným - v HDP (PPP) per capita je Čína 77. na svete (ak počítame len skutočne suverénne štáty), presne na úrovni globálneho priemeru (v Európe to zodpovedá úrovni Severného Macedónska). Spojené štáty sú z tohto hľadiska desiate.
Vojenská moc Číny trvalo rastie. Po USA a Rusku má tretiu najsilnejšiu armádu na svete a druhý najvyšší obranný rozpočet.
Základné informácie Čína je so svojimi taká veľká ako Spojené štáty alebo celá Európa až po Ural. Z toho vyplýva, že sa jej povrch, klimatické podmienky a s tým aj predpoklady pre ľudský život v regiónoch veľmi odlišujú. Územie Číny je vymedzené prírodnými hranicami: na východe a juhovýchode sú to moria (Žlté more, Východočínske more a Juhočínske more), na juhu, na západe a severozápade delia Čínu od jej susedov vysoké horské masívy a na severe stepi a púšte
Dejiny
Predhistória Pôvodné osídlenie Číny patrí medzi najstaršie na svete. Archeologické objavy Sinanthropua Pekinensis dokazujú osídlenie už pred pól miliónom rokov.
Vlády dynastií náhľad|vľavo|Veľký čínsky múr ako ochrana Číny pred nájazdmi nomádov zo severu. náhľad|Kchaj-feng, hlavné mesto dynastia Sung, na obraze z 12. storočia od Čang Ce-tuana. náhľad|Pagoda Ling-siao z 11. storočia. náhľad|Cisársky palác v Zakázanom meste z obdobia vlády dynastie Ming. Dynastia Sia je považovaná za prvú čínsku vládnucu dynastiu. Šang je historicky prvá doložená čínska dynastia. Vládla v 17. až 16. storočí pred našim letopočtom. Bolo už používané písmo a kalendár.
Dynastia Čou vládnuca v 11. až 8. storočí pred našim letopočtom už ovládala a spravovala rozsiahle územie od rieky Jang-c’-ťiang až po Veľký čínsky múr. Čouské obdobie sa delí na Západný a Východný Čou. V období Východného Čou sa vládnuci kráľ presunul na miesto moderného Si-anu. Postupne moc čouskeho kráľa zoslabla. V 8. až 5. storočí pred n. l. nasledovalo Obdobie jari a jesene, kde si vládcovia údelných štátov rozdelili krajinu medzi sebou. Potom sa v období bojujúcich štátov stretlo niekoľko silných štátov v boji o vládu nad Čínou. V ňom zvíťazila dynastia Čchin, ovládajúca región okolo pôvodnej čouskej metropole.
Vláda dynastie Čchin priniesla zjednotenie územia pod silno centralizovanú vládu. V tomto období, 220 rokov pred našim letopočtom, sa začal stavať Veľký čínsky múr, postavený zavlažovací systém, uskutočnila sa reforma písma a boli zjednotené miery a váhy.
Z nasledujúcich zmätkov po páde ríše Čchin sa zrodila dynastia Chan, keď Liou Pang, jeden z vodcov protičchinských povstalcov, opätovne zjednotil Čínu a v roku 202 pred n. l. sa vyhlásil za cisára. Dynastia Chan je považovaná za jednu z najmocnejších dynastií v celej čínskej histórii. V tomto období, 206 pred n. l. až 220 nášho letopočtu, došlo k rozvoju obchodu a kultúry. Technické znalosti zahrňovali používanie papiera a porcelánu. Dynastia Chan nadviazala na predchádzajúcu vojenskú expanziu dynastie Čchin. Došlo k prvým kontaktom so Západom, so starovekými Rimanmi.
V priebehu 1. storočia nášho letopočtu sa z Indie do Číny rozšíril budhizmus. V období troch kráľovstiev (220 - 280) sa Čína najprv rozpadla na tri štáty a neskôr sa roztrieštenosť ešte zvýšila. Toto obdobie je tradične vymedzené rokom 220 n. l., keď oficiálne vznikol štát Wej, a rokom 280, keď ríša Ťin dobyla štát Wu.
Počas dynastie Suej, na prelome 6. a 7. storočia, došlo k opätovnému zjednoteniu krajiny. Za nasledujúcej dynastie Tchang, 618 až 907, nastal "zlatý vek" v oblasti umenia a literatúry. Čína sa v tomto období stala najvýznamnejším štátom v Ázii. Bola vynájdená kníhtlač. Čína nadviazala politické kontakty s Japonskom a krajinami južnej a Západnej Ázie.
V rokoch 907 až 960, v tzv. období Piatich dynastií a desiatich kráľovstiev, došlo k ďalším vojnám a fragmentáciam ovládaných území. Nasledujúca vláda dynastie Sung (960 - 1279) bola naopak obdobím veľkých hospodárskych a kultúrnych úspechov. Došlo k rozvoju manufaktúr, výmen a obchodu, významnému rozvoju peňažného hospodárstva, vied a aj farmakológie.
Vládu dynastie Sung ukončili v poslednej štvrtine 13. storočia nájazdy Mongolov. Mongoli ovládli celú Čínu a ich ríša siahala cez celú Áziu až do Európy. Prvým z vládcov mongolskej dynastie Jüan bol chán Chubilaj (známe sú jeho kontakty s benátskym cestovateľom Markom Polom). náhled|vľavo|Tchajpchinské povstanie v rokoch 1850 až 1864 si vyžiadalo cez 20 miliónov obetí.
Počas vlády Mongolov vypuklo v Číne viacero povstaní, posledné z nich Mongolov vyhnalo a ustanovilo dynastiu Ming (1368-1644). Hlavným mestom dynastie Ming sa stal Peking. V tomto období došlo k rozvoju námorného obchodu a stavby lodí. Cestovateľ Čeng Che vďaka tomu preskúmal juhovýchodnú Áziu, Indiu, Arabský polostrov a východnú Afriku. Skvalitnilo sa aj spracovanie železa a došlo k rozvoju umeleckých remesiel. V 16. storočí začali do Číny prenikať portugalskí obchodníci a misionári, ale ich vplyv bol neskôr výrazne obmedzený na oblasť mesta a prístavu Macao.
Poslednou dynastiou v Číne bola mandžuská dynastia Čching. Vládla v rokoch 1644 až 1911. Prví cisári tejto dynastie obnovili moc a hranice ríše ako bývali počas dynastie Tchang. Čínska ríša zahrňovala Mandžusko, Mongolsko, Taiwan a Tibet. Cisári dynastie Čhing podporovali vedu a umenie. Dlhé obdobie mieru, keď stúpla životná úroveň obyvateľov cisárstva, bolo zakončené tzv. Ópiovou vojnou (1839 - 1842) s Angličanmi. Po porážke musela Čína postúpiť Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Írska mesto Hongkong, ktoré sa stalo britskou korunnou kolóniou. Nasledovali ďalšie dve ópiové vojny a pokles životnej úrovne obyvateľov. Na konci 19. storočia sa Čína dostala do vojenského konfliktu s Japonskom. Po niekoľkých protimandžuských povstaniach bol v roku 1911 posledný cisár dynastie Čching Pchu-i nútený abdikovať a 29. decembra 1911 bola vyhlásená Čínska republika.
Čínska republika
Čínsko-japonská vojna náhľad|Okupačné vojska Japonského cisárstva vstupujú v auguste 1937 do Pekingu. V roku 1931 po tzv. Mukdenskom Incidente obsadila japonská armáda Mandžusko a vytvorila tú bábkový štát Mandžukuo, ktorý sa stal odrazovým mostíkom k japonskej invázii do ostatných častí Číny. Incident na moste Marca Pola, ktorý bol umelo vyvolaný Japoncami, sa stal zámienkou na rozpútanie 8 rokov trvajúcej druhej čínsko-japonskej vojny (1937 – 1945), ktorá je niekedy považovaná za súčasť 2. svetovej vojny.
Japonská cisárska armáda sa pri svojom ťažení do Číny dopúšťala mnohých vojnových zločinov. Najznámejším z nich bol Nankinský masaker v roku 1937, pri ktorom japonskí vojaci zmasakrovali az 300 000 civilistov a vojnových zajatcov. Zvláštna japonská jednotka 731, ktorá bola umiestnená v Mandžusku, robila pokusy na ľuďoch. Japonci na obyvateľstve testovali biologické zbrane, napríklad antrax alebo bubonický mor, ktorými sa nakazili státisíce Číňanov. Celkovo si druhá čínsko-japonská vojna vyžiadala cez 11 miliónov obetí.
Čínska občianska vojna Po skončení Druhej svetovej vojne vypukli v Číne opäť rozpory medzi Kuomintangom a komunistami. Vyvrcholením bolo vypuknutie občianskej vojny medzi Komunistickou stranou Číny (Kungčchantang) a vtedy ešte vládnucimi nacionalistami (Kuomintang). Vojna skončila v roku 1949 víťazstvom komunistov. Tí pod vedením Mao Ce-tunga prevzali kontrolu nad celou pevninskou Čínou vrátane ostrova Chaj-nan. Príslušníci Kuomintangu boli donútení stiahnuť sa na ostrov Tchaj-wan a niekoľko menších priľahlých ostrovov, čo je územie dnešnej Čínskej republiky. 1. októbra 1949 vyhlásil Mao Ce-tung na pekingskom námestí Nebeského pokoja slovami „Číňania povstali“ Čínsku ľudovú republiku.
Vláda Mao Ce-tunga