Údaje pre demografickú štatistiku sa na Slovensku získavajú z vyčerpávajúceho štatistického zisťovania o prirodzenom a migračnom pohybe obyvateľstva, o jeho rozmiestnení, stave, štruktúrach, ako aj charakteristikách v konkrétnom časovom období. Údaje sú založené na skladobnosti od úrovne obcí až po úroveň republiky. Štatistické zisťovanie organizuje Štatistický úrad Slovenskej republiky. Zabezpečuje zber, spracovanie a prezentáciu získaných údajov podľa požiadaviek užívateľov na národnej i medzinárodnej úrovni. Zisťovanie je založené na individuálnych hláseniach o jednotlivých demografických udalostiach u každého občana s trvalým pobytom na území Slovenska. Sú to: hlásenie o uzavretí manželstva hlásenie o narodení list o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí hlásenie o rozvode hlásenie o sťahovaní
Dejiny Demografická veda na Slovensku, ale aj v bývalém Česko-Slovensku, nemá dlhú históriu. Za zakladateľa českej a teda ja československej demografie sa pokladá doc. Dr. Antonín Boháč, ktorý začal pracovať pracovať v Státním úřadu statistickém v roku 1921 a v roku 1931 organizoval sčítanie ľudu.
Na Slovensku jeden z prvých demografov, ktorý sa ucelene venoval problematike slovenskej demografie a vývoja demografickej štruktúry obyvateľstva v bývalom Uhorsku a na Slovensku bol profesor PhDr. Ján Svetoň. Uverejňoval svoje práce v rokoch 1946-1961. Keď v roku 1952 vydal vysokoškolské skriptá "Demografická štatistika" položil základy novému vysokoškolskému vzdelávaniu budúcich štatistikov a demografov.
Predchodcom demografickej štatistiky boli súpisy a sčítania ľudu. Československá historiografia má pre štúdium vývoja hospodárskych a sociálnych pomerov v Českých zemiach k dispozícii rad údajov od roku 1754. Avšak vývin obyvateľstva Slovenska sa v štatistických publikáciách sleduje zvyčajne len od roku 1880, resp. 1870 a iba v ojedinelých prípadoch sa uvádza odhad pre rok 1848. Za prvý, na celé Uhorsko sa rozprestierajúci súpis, sa pokladá konskripčná akcia nariadená v Uhorsku po satmárskom mieri Karolom III. Podľa maďarského historika Ignáca Acsádyho, ktorý čerpal z týchto dokumentov, malo byť v rokoch 1715-1720 v Uhorsku spolu so Sedmohradskom 2 582 598 obyvateľov. Z nich, keďže údaje sú uvedené podľa obcí - možno pre územie Slovenska vypočítať stav približne 658 000 ľudí.
Potreba podrobnejších znalostí o obyvateľstve dozrieva v Rakúsku až zosilnením absolutistického centralizmu v druhej polovici 18.storočia. Mária Terézia síce vydala rad predpisov krajinským úradom na pravidelné konsignácie obyvateľstva, ale pre prudký odpor šľachty sa takmer nevykonávali. Bol to až Jozef II., ktorému sa násilným vykonaním sčítania v rokoch 1785-1787 podarilo zlomiť odpor šľachty. I keď sa týmto sčítania pripisoval vojenský charakter, nemožno pochybovať, že sčítania mali poskytovať aj údaje pre poznanie hospodárskej sily krajiny. Tieto demografické štatistiky mali poslúžiť ako nástroj na uplatnenie úsilia absolutistickej Viedne pre zdanenie uhorskej šľachty a bezkonkurenčného umiestnenia produktov rakúskeho priemyslu v Uhorsku.
Jozefínsky súpis našiel roku 1787 v celom Uhorsku 9 394 300 civilných obyvateľov. Podľa prepočtov, ktoré uvádza Ján Svetoň v diele Vývoj obyvateľstva na Slovensku (Svetoň Ján: Vývoj obyvateľstva na Slovensku - Výber z diela k nedožitým 65. narodeninám. Bratislava: Nakladateľstvo Epocha 1970, s.265), na území Slovenska žilo 1 953 000 ľudí. V tom istom roku sa napočítalo v Českých zemiach 4 355 000 civilných obyvateľov. Teda obyvateľstvo Slovenska tvorilo 20% obyvateľstva Uhorska. Z tejto Jozefínskej "demografickej štatistiky" vyplývajú zaujímavé údaje. Napríklad na Slovensku kňazstvo tvorilo 0,4 %, šľachta 4,6 %, úradníctvo 0,1%, mešťania 11,4%, roľníci 52,6%, domkári a ináč zamestnaní 24,4% a ostatní 6,5%. Najväčším mestom na Slovensku v rokoch 1720-1850 bola Bratislava, i keď ju v roku 1720 predbehlo s počtom obyvateľov 8321 Komárno.
Z jozefínskeho súpisu vyplýva, že slovenské roľníctvo už pred začiatkom kapitalizmu bolo na značne vysokom stupni rozkladu. Násilné lúpeže pôdy feudálnymi zemepánmi, neskoršie "úpravy" vlastníctva pôdy komasáciami zmenšili urbariálnu pôdu, na ktorej hospodárili nevoľníci, na minimálnu rozlohu. Podľa údajov sčítania z roku 1869 bolo na Slovensku v poľnohospodárstve 292 tisíc majiteľov pôdy, 8 tisíc nájomcov, 4 tisíc úradníkov, 274 tisíc ročných sluhov a 226 tisíc nádenníkov. Uhorská štatistika napríklad v roku 1871 priniesla aj takéto údaje: Na Orave bolo 16 055 samostatných poľnohospodárov. Pri súpise strojov sa v župe nenašiel ani jeden poľnohospodársky stroj s parným pohonom. Z 12 187 pluhov bolo 10 064 drevených. V Liptove na 12 550 poľnohospodárov pripadalo len 6 590 pluhov, z ktorých bolo 5 952 drevených. V celej župe sa našla iba jedna parná mláťačka. V Trenčianskej župe ani 50% roľníkov nemalo pluhy. Štatistické údaje poskytoval dobrý prehľad aj o priemyselnej výrobe. Podľa údajov sčítania z roku 1857 na Slovensku tvorili remeselníci a robotníci v priemysle a vo výrobných živnostiach 11,1% všetkých zárobkove činných osôb. Slovensko v období kapitalistickej industrializácia zaujímalo len periférne miesto a v rozvoji priemyslu značne zaostávalo. Zatiaľ čo v ostatnom Uhorsku rástol počet zarábajúcich v priemysle v rokoch 1890 až 1910 o 67%, na Slovensku zaostával práve rozvoj továrenského priemyslu. Dochádzalo k vyvlastňovaniu časti malých živnostníkov, ktorých počty v úhrne poklesli v celom priemysle zo 45 na 32%. V roku 1910 bolo v Uhorsku 36 priemyselných závodov s viac než 1000 robotníkmi. Na Slovensko z nich pripadalo 8: železiareň v Krupine s 5 157 robotníkmi, textilka v Ružomberku s 2 469, súkenka v Žiline s 1 160, tabaková továreň v Košiciach s 1 123, cukrovar v Šuranoch s 1 073, železničné dielne na Vrútkach s 1 099 robotníkmi a štiavnické banské závody s 1 162 baníkmi. Aj takáto štatistika slúži na ilustráciu pomalého a obmedzeného rozvoja továrenského priemyslu na Slovensku v období najväčšieho rozvoja kapitalistickej industrializácie Uhorska. Samotná Budapešť v roku 1910 sústredila práve toľko činných osôb v priemysle, ako celé Slovensko dovedna.Svetoň Ján: Vývoj obyvateľstva na Slovensku - Výber z diela k nedožitým 65. narodeninám. Bratislava: Nakladateľstvo Epocha 1970, s.265
Pomaďarčovanie Slovákov Pred rokom 1880 sa rozhodla štatistická rada v Budapešti urobiť sčítanie ľudu, pri ktorom sa malo popísať civilné obyvateľstvo na území Uhorska aj podľa materinskej reči. Podľa výsledkov tohto sčítania osoby s maďarskou materinskou rečou počtom 6 445 487 ľudí tvorili 41,2%, počítajúc do toho aj Chorvátsko a Slavóniu. Slovákov podľa tohto sčítania bolo 1 864 529 a netvorili viac ako 11,9% civilného obyvateľstva v Uhorsku. Podľa rakúskeho sčítania v roku 1850 žilo na území Uhorska (spolu s Chorvátskom a Slavónskom) 4 818 000 Maďarov, tvoriacich 36,5% obyvateľstva. Za ďalších 30 rokov vzrástli Maďari skoro o 34%, hoci celkový počet obyvateľstva sa zvýšil ani nie o 19%. Slováci, ktorí v roku 1850 participovali 13.2% na celkovom počte obyvateľstva, vzrástli za uvedený čas iba o 7%. I pri populačnej stagnácii získali Maďari pri priemernom 19% raste obyvateľstva len za spomenutých 30 rokov najmenej 350 000 osôb maďarizáciou inonárodných osôb. Dr. O. Jászi uvádza, že od roku 1787 do 1880 sa pomaďarčilo 2 057 000 Nemaďarov.A nemzeti államok kialakulása és a nemzetiségi kérdés, Budapest, 1912, str. 379 Medzi nimi, podľa odhadu Jána Svetoňa, bolo v tom čase najmenej 400 000 Slovákov. Od roku 1773 do roku 1880 sa v celom Uhorsku pomaďarčilo 103 slovenských obcí. Slovenské etnikum podľa prvého maďarského popisu presahovalo súvislými výbežkami na východe medzi Hornádom a Bodrogom až na južné a juhozápadné svahy pohoria Tokaj a okrem veľkého výbežku slovenskej národnej pôdy okolo Nových Zámkov boli slovenské ostrovy - silné kompaktné celky - v Honte, Novohrade, okolo Pešti, v Zadunajsku a v Békešskej Čábe. Slovenské etnikum stratilo maďarizačným úsilím okrem desiatich slovenských miest ďalších 160 obcí. Slováci v roku 1880 mali vo všetkých stoliciach južného Slovenska ešte relatívnu väčšinu. Stratili ju štatisticky hneď v nasledujúcom desaťročí. V rokoch 1890-1910 stratili južné stolice najmenej ďalších 70 000 Slovákov. Ján Svetoň uvádza, že z 1 028 293 Slovákov hovorilo po maďarsky v roku 1910 už 299 935, t.j. 29,3%, a z 1 131 382 Maďarov vedelo po slovensky 148 423, t.j. 13,1%.
Rozhodnutím arbitrážnej komisie vo Viedni dňa 2.11.1938 bolo Maďarsku odstúpených 8 celých a čiastočne 21 slovenských okresov s 838 celými obcami a 20 obcami z časti. V týchto obciach žilo podľa sčítania v roku 1930 874 054 občanov bývalej ČSR a 27 909 cudzích štátnych príslušníkov. Približne 50 000 ľudí opustilo územie pred odstúpením a po jeho obsadení. Ak sa skutočne toľko obyvateľov vysťahovalo, tak v roku 1938 maďarskí sčítací komisári našli na tomto území iba 121 603 Slovákov a po teoretickom pripočítaní Slovákov v okrese Sobrance a Snina bolo ich dovedna 138 603, t.j. približne o 115 000 menej. Tento štatistický pokles slovenského živlu neprekvapí, ak sa zoberie do úvahy akým spôsobom a s akým cieľom bolo sčítanie v roku 1938 nariadené. Známy teoretik maďarskej štatistiky Dr. A. Kovács píše doslova: "Hoci správnosť dát povojnových maďarských sčítaní uznali medzinárodné fóra - ako viedenský rozhodcovský súd, ktorý ich bral za základ nového usporiadania, predsa sme mali na tom záujem, aby sme správnosť našich dát znova dokázali novým sčítaním."Magyar statisztikai szemle, roč. 1939, str. 521 Sčítanie roku 1938 teda malo potvrdiť výsledky maďarského sčítania z roku 1910, a nie zistiť skutočný stav.
Rekapitulácia všetkých dát o počte Slovákov v jednotlivých oblastiach Maďarska ukázala, že v roku 1941 žilo v Maďarsku najmenej 640 000 Slovákov.Svetoň Ján: Slováci v Maďarsku. vydala Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov, Bratislava , 1943, s190
Slováci v zahraničí Chorvátsko Na územie Chorvátska sa začali Slováci sťahovať koncom 18. storočia. Vábila ich lacná a úrodná pôda, v tom čase už Turkami opustená, ale tlačila ich aj veľká populácia a preplnenosť slovenských obcí v Báčke. Núdza o pracujúcich bola v spustošenom Srieme taká veľká, že úrady povolili prisťahovanie slovenským evanjelikom, hoci sa v tom čase uhorské zákony o náboženskej slobode na Chorvátske kráľovstvo nevzťahovali.
Roku 1770 vyžiadal Slovák Ján Bohn, profesor na srbskom gymnáziu v Novom Sade, povolenie Márie Terézie usadiť sa na území Vojenskej hranice v Srieme slovenských evanjelikov z Báčky. Po súhlase cisárovnej priviedol v tom istom roku na pustatinu Pazova prvých 1000 Slovákov.
Priaznivé správy o úrodných končinách privábili ďalších osadníkov do Iloku, Erdeviku a Binguli. Od začiatku 19. storočia sťahujú sa už do Slavónska a zakladajú v roku 1811 prvú katolícku slovenskú osadu Lednik ( dnes v obci Podgorač). Osadníci prišli z čadčianského okresu. Podmienky na kolonizáciu boli veľmi výhodné. Malí slovenskí obchodníci, roznášajúci domáce priemyselné výrobky po celom Chorvátsku, prinášajú stále lákavé správy z juhu. Život na Slovensku sa oproti roku 1700 stále nezlepšil. Chrováti neradi videli nových prisťahovalcov, ale sťahovanie Slovákov z Báčky a ani zo Slovenska neustávalo. Emigračný pohyb neustal ani po I. svetovej vojne, rastie Malá Pazova, založená Slovákmi zo Starej Pazovy. Počet Slovákov v Chorvátsku v roku 1931 bol 21 782.
Rumunsko Trianonská mierová zmluva rozdelila Slovákov, usadených na Dolnej zemi v Zátisí do troch štátov. Časť ostala na území Maďarska v békéšskej stolici a vo zvyškoch čanádskej, aradskej a torontálskej župy. Časť pripadla bývalej Juhoslávii a konečne tretia, najmenšia časť, sa dostala do Rumunska.