Slovenský animovaný film je významná súčasť slovenskej kinematografie.
Začiatky Dlhotrvajúce a viacnásobné začiatky slovenského animovaného filmu boli periodicky sprevádzané pokusmi 40. a 50. rokov. V roku 1945 vďaka Benešovmu znárodňovaciemu dekrétu vznikla filmová inštitúcia s programom realizácie hraných dokumentárnych a spravodajských filmov, ale animovaný film v tomto programe zahrnutý nebol. V Školfilme, v ústave pre tvorbu učebných pomôcok, jej riaditeľ dr. Bohumil Vančo počiatkom 40. rokov zriadil trikové oddelenie pre potrebu kreslenia titulkov a grafov. Najvýznamnejšia osobnosť slovenského animovaného filmu, Viktor Kubal (1923 – 1997), bol tvorcom prvého animovaného slovenského filmu Studňa lásky z roku 1944, natočeného pre Školfilm. Ide o zakladateľský čin v animovanej tvorbe na Slovensku, kresbou pripomína americkú animáciu. Dej sa upriamuje na legendu o kopaní studne na Trenčianskom hrade v čase tureckých nájazdov.
Animovaný film sa na Slovensku zrodil až v roku 1965. Vtedy vznikla v Štúdiu krátkeho filmu v Bratislave samostatná tvorivá skupina. Tá mala v pláne realizovať animované filmy s použitím kreslenej a papierovej techniky. Pri jej vzniku stál Viktor Kubal, ktorý tu pôsobil ako scenárista, výtvarník, animátor a režisér. Zaujímavosťou je, že do priekopníckych čias animovaného filmu patrí americký film Stratený svet (The lost world) z roku 1925 pre ktorý nakrútil viaceré trikové zábery slovenský emigrant Daniel Siakeľ.
60. roky V dobe vzniku slovenskej animácie bratia Ivan a Vladimír Popovičovci s ďalšími mladými autormi natočili kolektívne dielo Pingvin (1964), predstavujúce kľúčový význam v myšlienke konštituovania animovaného filmu na Slovensku. Do roku 1965 sa animátorské pokusy realizovali v rámci trikového oddelenia Populárno- vedeckého filmu. V roku 1965 vznikla špeciálna zložka pre kreslený film, začlenená v rámci Štúdia krátkych filmov v Bratislave. Bola to prirodzená reakcia na úspešné pokusy priekopníkov akými boli Viktor Kubal, Ivan Popovič, Vlastimil Herold, alebo Bohdan Slavík. Významnou okolnosťou pri konštituovaní animovaného filmu u nás bol rozvoj televízneho vysielania. O animáciu sa tak začala zaujímať televízia kvôli potrebe každodenného vysielania pre deti a mládež a začali vznikať televízne rozprávky (Ako Petra kúpali, 1969, Puf a Muf, 1969, obe r. Viktor Kubal, Kúpalisko pre fakírov, 1967, r. Veronika Margotsyová). V počiatočných fázach výroby večerníčkov slúžili ako námety literatúra pre deti a jej ilustrátorské pendanty (Môj Macík, 1968, Pasca, 1968, r. Jaroslava Havettová). Režisér Milan Peťovský nakrútil televízne animované rozprávky O veľkej repe (1968) a Pes a jarabičky (1969). Trezorovým filmov sa stáva Oko (1968, réžia Juraj Bindzár, kamera Henrieta Peťovská), reflektujúce koniec 60. rokov a používajúce symboly, pripomínajúce hákové kríže, kosáky a kladivá. Film bol na dve desaťročia uložený do trezoru. Tvorbu 60. rokov sprevádza nedostatok špecialistov, režírovali dokumentaristi, hosťovali kameramani, alebo scenáristu suploval spisovateľ. Naši autori sa grupovali spomedzi výtvarníkov, venujúcich sa novinovej kresbe, alebo knižnej ilustrácii. Kvantitu a kvalitu výsledkov v rozhodujúcej miere v 60. rokoch však vymedzovali výkony Viktora Kubala. Viktor Kubal v 60. rokoch Kubal prispieval krátkymi kreslenými šotmi vo filmovom týždenníku, s ústrednou postavou pána Homa. V roku 1965 nakrútil film Biely a čierny, v ktorom rieši odveký vzťah dobra a zla. O svojrázne riešenie manželských problémov sa pokúsil vo filme Nevera (1966). Filmom Stromček (1966) sa začína jeho spolupráca s hudobným skladateľom Jurajom Lexmannom. Zaoberal sa životným prostredím vo filme Zem (1966), ktorého spracovanie patrilo k špičke svetovej animácie a ide o jeho najkompaktnejšie dielo 60. rokov. Objednávkovým filmom, s cieľom propagovať cestovný ruch, bol film V krajine divov (1967). Stop! (1967) ponúka epizódy o starostiach motoristu. Oddychový charakter má „večerníček“ Domov (1966). V rokoch 1967 – 1970 nakrútil viacdielny seriál Dita pre distribúciu aj pre televíziu a vychádzal v ňom z časopiseckého riešenia v časopise Roháč. Týmto seriálom vytvoril Kubal základné východisko pre animovanú tvorbu pre deti. Z radu typických Kubalových prác sa vymyká film Sad (1968).
70. roky V 70. rokoch nastal rozvoj technologických a výtvarno-animátorských predpokladov v kombinácii s invenčným námetom. Vzniklo viacero animátorských štúdií, často na vysokej úrovni originality, ale za absencie invenčného námetu. Časté bolo striedanie na režisérskych postoch. Do prevahy sa dostáva objednávková tvorba, čím trpela dramaturgia, tolerancia voči bezduchým námetom, schematizmus v spracovaní scenárov (Uspávanka, 1970, Myška Plyška, 1971). Zatiaľ čo v príprave televíznych filmov býval tak námet a dramaturgická scenáristika slabým článkom, v animovanej tvorbe štúdia Slovenskej filmovej tvorby bol práve námet kľúčom k úspechu (Vlk a kozliatka, 1975, Jablko, 1977). Knižné vydania a pôvodné literárne predlohy boli špeciálne pripravované pre film (O nezbednom kapríkovi, 1972). Medzi televízne seriáli patria O baranovi a ovečke (1972 – 1976), Širokáň, Bystráň, Dlháň (1977 – 1978), alebo Majster Kristián (1979). Vo vývine slovenského animovaného filmu prevládajú práce zábavného charakteru. To sa týkalo aj diel s vážnejšou tématikou, ako napríklad v dielach Ivana Popoviča. Medzi paradoxy v tvorbe 70. rokov patril vzťah k filmovej satire. Kritika ostáva na úrovni jednotlivca, nikdy neprekračuje hranice podstaty v systéme rodiacom problémy. Rieši sa životné prostredie (Turista, 1972), medziľudské vzťahy, etika. Svoju tvorbu začali už v 60. rokoch Ivan Popovič a Jaroslava Havettová. Spolu nakrútili začiatkom 70. rokov významný film Socha (1970), ktorý možno charakterizovať ako animovaný "arsfilm." Sochár hľadá v kameni sochu, pretože už Michelangelo povedal, že socha je ukrytá v každej skale. Havettová tu kritizuje dogmatizmus.
Sedemdesiate roky, najmä ich začiatok, boli zložitým spoločenským obdobím. Angažovanosť mala prísne metodické vymedzenie. Animovaný film, keďže pracoval s výtvarným materiálom, mal pozíciu o to zložitejšiu. Negatívne prijímaný bol čierny humor, absurdita, expresívna skratka, nadsadenie, čiže prostriedky vlastné animovanej filmovej reči. Napriek tomu badať spoločensko kritický pohyb v animovanej tvorbe 70. rokov. Potrebné bolo v dielach v tejto represívnej dobe namiesto priamočiarosti použitie symboliky a významov.
Viktor Kubal v 70 rokoch V plodných sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch natočil sériu o Jankovi Hraškovi (1972 – 1986), ovplyvneného folklórom a ľudovými motívmi. Využil tu už svoju fantáziu, keď sa postupne viac odkláňal od predlohy. Ľudový hrdina Jánošík sa objavuje v diele Zbojník Jurko (1976), ktorého tvoril dva roky. Ide o rýdzo autorský, prvý celovečerný animovaný slovenský film. Ľudové piesne transformoval do filmu skladateľ Juraj Lexmann. Kubal sa v 70. rokoch vyhýba sentimentalite, naopak využíva dejovú skratku, je parodický a ironický. Najpredávanejším slovenským filmom sa stal Šach (1973). Je to reakcia na domáce spoločenské vzťahy, kde je zobrazený človek ako pešiak. Film stojí na rozhraní "arsfilmu" a grotesky. Politicky ladené sú aj filmy Kino (1977) a Rebrík (1978), predstavujúci hlbší ponor do ľudských vzťahov. Ďalej natočil filmy Prezent (1976), kritizujúci úplatkárstvo a Jedináčik (1979) vystavujúceho na pranier pseudovýchovné postupy a protekcionizmus. Ako kresliar a animátor sa predstavil vo filmoch Turista (1972), alebo Horí (1976). Kubalových filmových hrdinov môžeme nazvať deťmi svojej doby.
80. roky Od konca 70. rokov je pre náš animovaný film charakteristická diferenciácia výtvarných prejavov a literárnych žánrov. Animovaná tvorba začína disponovať výtvarníkmi špecializovanými na film. Výrazný podiel na celkových výsledkoch animovanej tvorby má naďalej televízia a preferovanie filmových seriálov. Medzi filmami tak dominuje rozprávka, často moderná, parodizujúca klasické príbehy, alebo zaoberajúca sa javmi blízkymi súčasnému divákovi. Spolu s príchodom výtvarníkov z oblasti novinovej kresby do sféry animovaného filmu zaznamenala zvýšený výskyt satirická tématika. Podobne ako v rokoch sedemdesiatych však kritika bola možná iba po určitú hranicu. Kritizovala sa byrokracia, nedobré medziľudské vzťahy a verejné veci. Nikdy však epicentrum ich strojcov (napr. satirické filmy Posledný kameň, Blcha a slon, Telefón, Vyššia hra). Kresliarsky vďačná bola postava zosmiešneného úradníka, prostredníctvom ktorej sa kritizoval karierizmus. V 80. rokoch zaznamenal intenzívny rozvoj bábkový film.
Osemdesiate roky nazývame zlatým obdobím slovenského animovaného filmu. Nastal príklon k spoločensky závažným témam, čo sa týkalo aj animácie. K významným tvorcom patrila v tejto dekáde Jaroslava Havettová (nar. 1942). Oproti Kubalovi sa vyznačovala inou, svojskou poetikou. Jej diela sú charakteristické zovšeobecňovaním morálnych problémov jednotlivca a spoločnosti. Napríklad skúmala fatálne ľudské situácie prostredníctvom ceruzky, vešiaka, šiat a zápaliek v diele Kontakty (1980). Ostro satiricky vyznieva film Prečo máme radi sliepky (1986), kde hrdina ničí všetko živé okolo seba a upriamuje sa na svoje ego. Satirický je aj Údel (1988), pripravený v koprodukcii s pražským štúdiom. Ako animátori tu spolupracovali Ľ. Pavolovová a M.Kimlička podľa predlôh výtvarníčky Z. Vorlíčkovej, hudbu zložil Dežo Ursíny. Je považovaný za najvyhrotenejší Havettovej film. Tragikomicky pôsobí jej film Pomoc (1984).
Medzi pozitíva dramaturgie animovaných filmov v druhej polovici 80. rokov patrí vytváranie priestoru pre uplatnenie sa nových mladých autorov. V tomto období sa presadzuje tretia generácia tvorcov. Tá si rýchlo osvojila animátorskú profesiu. Ich ústrednou témou bola reflexia pocitov mladého človeka v spoločnosti a jej slabiny. Najvýraznejším predstaviteľom bol Ondrej Slivka (nar. 1959) a jeho film Keby som bol vtáčkom (1986). Používa tu počítačovú grafiku a má ekologický charakter, poukazuje na problém sebazničenia človeka. Film Dáždnik (1984) sa zaoberá fetišizáciou techniky. Byrokratizmus je témou snímky Celine (1989).
Viktor Kubal v 80. rokoch Viktor Kubal začal 80. roky filmom Krvavá pani (1980), viac svojráznou paródiou, ako autentickou legendou o Čachtickom hrade. Je tu vidieť vysoké majstrovstvo tvorcu pri práci s detailom, ruchmi a hudbou. Za malé veľdielo je považovaný film Na pravé poludnie (1988), odkazujúce na slávny rovnomenný western. Odohráva sa v jednom úrade, kde došiel atrament. Kubal sa pri animácii inšpiroval kubizmom, používa ironický nadhľad a kritizuje byrokraciu. Podobne vyznieva aj politicky ladený Idol (1989), v ktorom hrdina odkopáva s úľavou z vysokej skaly bustu štátnika. Kubal sa tu začína vyrovnávať s novou porevolučnou realitou. Viaceré iné jeho diela patria medzi tvorbu pre deti.
Tvorba pre deti v 80. rokoch