Ukrajina ( [ʊkrɐˈjinɐ]) je štát vo východnej Európe. Hraničí so siedmimi štátmi: so Slovenskom (), Maďarskom (), Rumunskom (), Moldavskom (), Ruskom (), Bieloruskom () a Poľskom (). Celková dĺžka ukrajinských hraníc predstavuje . Južná hranica je tvorená Čiernym a Azovským morom, pričom medzi týmito dvoma moriami sa nachádza polostrov Krym. Hlavné mesto Kyjev leží na Dnepri, najväčšej ukrajinskej rieke.
Ukrajina získala nezávislosť v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu, pričom je aj zakladajúcim členom Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). Ukrajina je unitárny štát, ktorý sa administratívne delí na 24 oblastí, dve mestá s osobitným štatútom (Kyjev a Sevastopoľ) a Krymskú autonómnu republiku.
Polostrov Krym vrátane mesta Sevastopoľ bol v marci 2014 anektovaný Ruskou federáciou. V Luhanskej a Doneckej oblasti sa rozhoreli boje medzi ukrajinskými vládnymi silami a proruskými separatistami, čím sa začala rusko-ukrajinská vojna. 24. februára 2022 Ozbrojené sily Ruskej federácie prekročili hranice Ukrajiny a dovtedajší konflikt vstúpil do novej fázy sprevádzanej ťažkými bojmi.
Pôvod názvu Presný názov Ukrajiny znamená zem, ktorá leží na kraji' alebo aj prihraničná zem'. Leží na juhovýchodnom pohraničí Európy a prahu Ázie na okrajoch štátov Stredomoria a na križovatke dôležitých hraničných ciest medzi lesom a stepou.
Slovo Ukrajina je slovanského pôvodu, etymológia však nie je jednoznačná. Najčastejšie sa uvádza význam „okrajové územie“, presnejšie jednotlivé krajné, hraničné kniežatstvá Kyjevskej Rusi. Ďalšie výklady hovoria v súvislosti s kniežatstvami o „ukrojených“, oddelených krajinách. Prvé doložené použitie z roku 1187 pochádza z Kyjevského letopisu, zachovaného v Rozprávaní o dávnych časoch v Ipatievskom kódexe z obdobia okolo roku 1425, ktorý obsahuje aj kópiu Haličsko-volynského letopisu opisujúceho udalosti v rokoch 1201 – 1292. V tomto texte sa v súvislosti so smrťou perejaslavského kňaza Vladimira Gleboviča (1187) píše ѡ нем же Ѹкраина много постона (o nem že Ukraina mnogo postona – Ukrajina za ním veľmi stonala). Aj keď sa slovo ѹкраина (ukrajina) používalo všeobecne pre pohraničie alebo marku, v zmienenom letopise na viacerých miestach označuje konkrétne územie alebo etnonymum Ѹкраинѧнѣ (Ukrainjanje).
V nasledujúcich storočiach bolo slovo naďalej používané predovšetkým v širokom význame krajných území, niekedy tiež oblastí vonkajších slovanskému osídleniu, susedných „ukrajín“. Od 16. storočia sa slovo objavuje aj mimo slovanské písomné pamiatky a v priebehu 17. storočia sa začína etablovať v európskej geografii; postupne začína odkazovať na „územie obývané Ukrajincami“. Označenie Ukrajina sa používalo skôr v ľudovej reči, zatiaľ čo poľské, resp. ruské úrady používali spravidla označenie Malá Rus, Malorusko – oproti Veľkej Rusi, t.j. dnešnému Rusku, Bielej Rusi (dnes Bielorusko) a Červenej Rusi. Obyvatelia Ukrajiny bývali označovaní spravidla ako Malorusi či Rusíni; etnonymum Ukrajinec sa objavuje približne od 18. storočia, pričom sa úplne presadilo až koncom 19. storočia.
Podobne aj spisovateľ Nikolaj Gogoľ v predslove k svojej novele Taras Buľba (konkrétne v pôvodnom návrhu, pred verziou, ktorá v roku 1842 prešla ruskou cárskou cenzúrou) opísal svoju rodnú krajinu ako „polokočovnícky kút Európy“.Походження назви “Україна”.
Dejiny
Starovek a stredovek náhľad|Kniežatstvá Kyjevskej Rusi (1054 – 1132)
Osídlenie dnešnej Ukrajiny je doložené od 5. tisícročia pred. n. l., z ktorého pochádzajú nálezy artefaktov tripolskej kultúry. V staroveku bol juh Ukrajiny perifériou antického sveta: existovalo tu kráľovstvo Skýtov, o ktorých živote podáva správu grécky historik Hérodotos; na Kryme a na pobreží Čierneho mora vznikali grécke a neskôr gótske kolónie. Stredná a severozápadná Ukrajina je potom oblasťou etnogenézy Slovanov.
V roku 882 Novgorodský knieža Oleg ovládol Kyjev, ktorý predtým platil tribút Chazarskej ríši, a tak sa na území dnešnej Ukrajiny, Ruska, Bieloruska, Litvy a Lotyšská sformoval prvý východoslovanský štát, Kyjevská Rus. Zjednotení Slovania potom dobyli hlavné mesto Chazarov. Jeho najvýznamnejší panovník Vladimír I. prijal v roku 988 kresťanstvo. Po rozpade štátu vzniklo niekoľko samostatných kniežatstiev; na západe bolo najdôležitejšie Haličsko-volynské kniežatstvo, zatiaľ čo juh dnešnej Ukrajiny bol osídlený kočovnými kmeňmi Polovcov.
Počas 13. storočia došlo k postupnému obsadeniu časti samostatných kniežatstiev tatárskymi (mongolskými) nájazdníkmi. Kyjev bol spustošený v roku 1240 Mongolmi a centrum Rusi sa neskôr presunulo na sever. Celá oblasť sa dostala pod vplyv novosformovanej tatárskej Zlatej hordy; len na západnú časť dnešnej Ukrajiny tatárska moc neprenikla. Západná časť Ukrajiny bola od konca 14. storočia súčasťou Poľska (Podolie, Červená Rus, časť Volyne). Valná časť Ukrajiny sa s úpadkom Zlatej hordy stala suverénnou súčasťou Litovského veľkokniežatstva. Na juhu sa vytvoril Krymský chanát a východ sa dostával pod vplyv Moskovskej Rusi. Od roku 1434 až do prvého delenia Poľsko-litovskej únie v roku 1772 existovalo Ruské vojvodstvo so sídlom v Ľvove РУСЬКЕ ВОЄВОДСТВО.
Medzi Poľskom, Ruskom a Osmanskou ríšou thumb|Mapa Ukrajiny od Guillauma de Beauplana z roku 1648. Západ sa nachádza na pravej strane mapy, kde je vyznačené Ruské vojvodstvo V roku 1569 došlo k uzavretiu Lublinskej únie; územie Ukrajiny, ktoré patrilo pod Litvu (približne po rieku Dneper), bolo v rámci Poľsko-litovského štátu prevedené priamo pod Poľské kráľovstvo. Ukrajinská šľachta získala v Poľsku rovnaké práva aké prislúchali poľskej šľachte. Významné bolo osídlenie záporožských kozákov (ktorého najznámejšími vodcami boli Ostafij Daškevyč, Dmytro Vyšnevetskyj a Petro Konaševyč-Sahajdačnyj) s centrom na Siči, v ktorej sa sústreďovali ľudia z rôznych sociálnych vrstiev, najmä však poddaných, ktorí sem utiekli pred feudálnym útlakom. Záporožci vytvárali vojenské nárazníkové pásmo v oblasti Divokých polí, susediacich s Krymským chanátom. Krymskí Tatári a Nogajci, vazali osmanského sultána, podnikali takmer každý rok lúpežné vpády, ktoré zabraňovali trvalejšiemu osídleniu južnej a východnej Ukrajiny.
Niektorí historici odhadujú, že pri nájazdoch obávanej krymskotatárskej jazdy, medzi 15. a 18. storočím bolo odvlečených a predaných do otroctva v Osmanskej ríši až 3 milióny ľudí.
Chmeľnyckého povstanie náhľad|vľavo|upright|Bohdan Chmeľnyckyj, kozácky hajtman a zakladateľ prvého štátu kozákov
V roku 1648 došlo po niekoľkých menších búrkach na Ukrajine k veľkému kozáckemu povstaniu, ktoré vzišlo zo Záporožskej Siče, a ktoré viedol Bohdan Chmeľnyckyj. Tomu sa podarilo v spojenectve s Krymskými Tatármi v niekoľkých bitkách poraziť poľské vojská, čo viedlo k vzniku Kozáckeho hajtmanátu, ktorý je zvyčajne vnímaný ako predchodca Ukrajiny. Porazený bol však už v roku 1651 v bitke pri Berestečku. Chmeľnyckého povstanie bolo sprevádzané protižidovskými pogromami, ale aj vraždením Poliakov, najmä šľachticov.
V roku 1654 sa potom obrátil o pomoc k ruskému cárovi Alexejovi. Perejaslavská dohoda ale znamenala stratu suverenity pre ukrajinské územia. Boje potom s podporou Moskovskej Rusi proti Poľsku pokračovali ďalej a skončili až v roku 1667 mierom v Andrusove.
Haďačská únia náhľad|Historické centrum Gadyachu Po smrti Chmeľnyckého, Poľsko-Litovská únia dospela ku kompromisu s ukrajinskými Kozákmi tzv. Dohodou z Haďače dňa 16. septembra 1658. Tá ustanovila novú Úniu, schválenú poľsko-litovským snemom 12. mája 1659, ako trojčlennú (Poľské kráľovstvo, Litovské veľkokniežatstvo a Hajtmanská Rus) a zaručila záporožským Kozákom, t.j. Ukrajine, tradične nazývanej Rusou, rovné postavenie voči Poľskému kráľovstvu a Litovskému veľkokniežatstvu, s vlastnými úradmi – maršalkom (premiérom), vojskom a najvyšším súdom. Táto dohoda tiež ustanovila náboženskú rovnoprávnosť pre pravoslávie. Vzhľadom k neskorším vojnovým udalostiam v Poľsku vrátane švédskej potopy a vojny s Ruskom a tiež z druhej strany vzbury Kozákov proti Ivanovi Vyhovskému, ktorý dohodu z Haďače uzatváral, nebola táto dohoda v skutočnosti naplnená.
Po rokoch nepretržitého bojovania bola potom v roku 1667 dohoda nahradená poľsko-ruskou zmluvou Andrusovo, ktorá rozdelila ukrajinské územie medzi Poľsko-litovskú úniu a Ruské cárstvo. To bolo vtedy rozdelené podľa rieky Dneper. Vláda Mazepu a likvidácia Siče náhľad|Pamätník obetiam masakru v meste Baturin v roku 1708 náhľad|Bitka pri Poltave v roku 1709
Po Chmelnického smrti vypukla občianska vojna, známa ako „Ruina“, ktorá sa začala nezhodami medzi rôznymi skupinami obyvateľstva o tom, či posilniť spojenectvo s Moskvou alebo uzavrieť spojenectvo s Poľskom alebo Osmanskou ríšou, čo viedlo k rozdeleniu Ukrajiny na Pravobrežnú, Ľavobrežnú a Záporožskú Sič. Najvýznamnejšou a najpamätnejšou érou bola vláda Ivana Mazepu na konci 17. a začiatkom 18. storočia. Osobne financoval otvorenie niekoľkých nových knižníc, postavil početné kostoly v ukrajinskom barokovom štýle a vytvoril rozvinutý právny systém pre Hetmanát. Kvôli pretrvávajúcim obmedzeniam autonómie Hetmanátu a porušovaniu podmienok zmluvy z roku 1654 Ruskom Mazepa prerušil vzťahy s Ruskom a uzavrel spojenectvo so Švédskom, za čo ruské vojská zničili hlavné mesto Hetmanátu, Baturin. Po porážke v bitke pri Poltave pokračovali obmedzenia autonómie kozákov “Their city is shelled but they come here for a tour.” Story of the museum in Baturyn that survived Russian fire and continues to function Батуринская трагедия Русские войска взяли штурмом гетманскую столицу. thumb|250px|Ústava Pilipa Orlíka, 1710 Hetmanát bol pod úplnou kontrolou Ruskej ríše a Záporožská Sič si zachovala svoje zvyky a určitú nezávislosť. V roku 1710 Pilip Orlik navrhol vlastnú ústavu 1710 – ухвалено Конституцію Пилипа Орлика. Ukrajinskí kozáci sa zúčastnili rusko-tureckej vojny v rokoch 1768 – 1774 na strane Ruskej ríše, pričom čelili neustálym nájazdom Krymského chanátu a v záujme ochrany pravoslávnej cirkvi. Mnohí záporožskí kozáci tiež podporovali Pugačevovo povstanie, národné vojenské povstanie proti nevoľníctvu v Rusku. V dôsledku toho bola v roku 1775 Záporožská Sič zlikvidovaná a kozácki vodcovia na čele s Pjotrom Kalnyševským boli vyhnaní na Solovky [Останній кошовий отаман Запорозької Січі https://cdiak.archives.gov.ua/v_325_Petro_Kalnyshevskii.php].
Delenie Poľska a pripojenie k Ruskej ríši
náhľad|Mapa z roku 1904 zobrazujúca časť Ruského impéria, kde sa nachádza aj dnešná Ukrajina
V Poľsku dochádzalo k vnútorným rozbrojom a svoju úlohu zohralo aj vzopätie porobených národov, najmä na Ukrajine. Pri delení Poľska v rokoch 1772 – 1795 bola k Ruskej ríši pripojená aj väčšina pravobrežnej (strednej a západnej) Ukrajiny okrem Haliče a Bukoviny, ktoré v roku 1772 získala habsburská monarchia. Ukrajina však stratila aj len náznak akejkoľvek autonómie, najmä po zániku Záporožskej Siče v roku 1775. Sič bola zničená v roku 1775 stotisícovou armádou, ktorá sa vydala na ťaženie z pevnosti svätej Alžbety. A táto pevnosť, podobne ako iné podobné obranné body ako Odesa, Cherson a Nikolajev, sa do konca 18. storočia premenila na mesto Jelisavetgrad. náhľad|Delá pevnosti svätej Alžbety v modernom meste Kropyvnyckyj Koncom 18. storočia bola tiež zlikvidovaná tatárska a turecká moc na juhu a cárovná Katarína II. Veľká a jej poradca knieža Potemkin založili v novodobytej tzv. Novej Rusi niekoľko významných miest.
Obdobie 19. storočia bolo dobou tvrdého národnostného útlaku zo strany Ruskej ríše a zároveň dobou ukrajinského národného obrodenia, spočiatku kultúrneho, neskôr aj politického. Tieto snahy sa po cárskych represiách a zákaze používania ukrajinčiny v roku 1876 sústredili predovšetkým do habsburskej časti krajiny, kde bol oveľa liberálnejší režim.
Súčasne sa, hoci pomaly, rozvíjalo aj hospodárstvo, začalo sa s výstavbou železničnej siete a masívnou ťažbou uhlia; rýchlo rástli mestá, najmä Kyjev a Charkov.
Prvá svetová vojna a snaha o nezávislosť