Povstanie Františka II. Rákociho bolo posledným z radu protihabsburských stavovských povstaní, ktoré sa odohralo v rokoch 1703 – 1711 na čele s bývalým šarišským županom a od roku 1704 sedmohradským kniežaťom Františkom II. Rákocim. Ten bol taktiež známy ako najbohatší uhorský feudál. Povstanie vypuklo v roku 1703, pričom malo jednak protihabsburský ale aj protifeudálny charakter. Poddaní sa pridávali vo veľkých skupinách pre príležitosť nájsť východisko z ťažkého poddanského bremena. Zároveň išlo o jediné protihabsburské povstanie, ktoré nijakým spôsobom nepodporovala Osmanská ríša.
Uhorsko v ťažkostiach po vojnách proti Turkom (1697 až 1700) Ešte dňa 26. januára roku 1699 bola uzavretá mierová zmluva v meste Sriemski Karlovci. Samotný mier napokon ukončil veľkú tureckú vojnu v rokoch 1683 až 1699. Jej obsah stanovil, že Habsburgovci tak mohli mať pod vládou celé Uhorsko ale aj Sedmohradsko, Báčku a časť Slavónie. Osmanská ríša vtedy kontrolovala už iba Temešvár a územie Banátu. Mier však priniesol pre uhorskú šľachtu veľmi neblahé ovocie. Z diplomatického hľadiska nebol na rokovania pozvaný nijaký predstaviteľ Uhorska. Navyše došlo ku krachu erárneho banského priemyslu na území terajšieho stredného Slovenska. Bane sa zanedbali a napokon došlo k ich zatopeniu. Šľachtu navyše trápilo, že majetky skonfiškované z rúk domácich odbojníkov za dostávali za malé peniaze do rúk cudzincov, cisárskych dôstojníkov a dvorských úradníkov. Ukázalo sa tak v ešte v roku 1684, keď sa generálovi Rabatovi a plukovníkovi Heislerovi podarilo získať hradné panstvo Považskej Bystrice. Gróf Breuner dostal Ilavu, Belušu a Vršatec. Hradné panstvo na Strečne po Vešeléniovcoch kúpil sliezsky gróf Ján Jakub Lowenburg. Ďalšiemu cudzincovi, viedenskému obchodníkovi nízkeho pôvodu, Johannovi Weisovi sa podarilo dostať do držby určitú časť zhabaných majetkov po rodine Mariášiovcov. Ďalším problémom bola tentokrát predovšetkým u mešťanov, zemianstva a strednej šľachty náboženská otázka. Práve po úspešnom potlačení Tököliho povstania stratili evanjelickí veriaci kostoly, ktoré im umožnili získať zákony Šopronského snemu. Na území Turčianskej stolice mali evanjelickí veriaci predsudky voči komisárom z Uhorskej komory, ktorá sídlila v Prešporku. Tí boli známi vďaka tomu, že praktizovali svojvoľné zmenšovanie stanoveného počtu evanjelikov v orgánoch mestskej správy, pričom na ich miesta dosadzovali akýchkoľvek katolíkov bez vzdelania. Známy bola udalosť, ktorá sa udiala v roku 1695, keď Leopold I. Habsburský ako rímsko-nemecký cisár, kráľ Čiech a Uhorska vymenoval do funkcie rábskeho biskupa cudzinca, ktorým bolo saské knieža Kristián August. Uhorskí preláti sa postavili proti tomu, keďže sám knieža bol jednak cudzieho pôvodu ale aj konvertita. Uhorských magnátov a šľachticov navyše pobúrila činnosť Komisie pre novozískané územia (lat. Comisio neoaquisitica). Vznikla ešte v roku 1688 a jej lídrom bol kardinál Leopold Kolonič. Na rozdiel od Koloniča, všetci ostatní boli cudzinci. Samotná komisia pracovala pod vedením vysokých cisárskych dôstojníkov ale aj dvorských úradníkov. Jej cieľom bola reštitúcia majetkov na územiach znovudobytých spod osmanského panstva pôvodným majiteľom. Korupcia a podvody, ktoré sa diali počas udeľovania majetkov patrili práve k javom práce komisie.
Rebélia v Tokaji a jej potlačenie (1697) V roku 1697 došlo k prepuknutiu revolty v južnom Zemplíne. Stalo sa tak dňa 30. júna, keď skupina zemanov, ozbrojených poddaných a prepustených vojakov zaútočila na vojenský oddiel na trhu v Novom Meste pod Šiatrom. Dôsledkom tejto udalosti sa ozbrojenci zmocnili dvoch najväčších pevností v samotnej oblasti a to Blatného Potoka a Tokaja. Povstalci očakávali vojenskú podporu od osmanských Turkov a za svojho vodcu si zvolili Imricha Tököliho. Do jeho príchodu si však vybrali Františka II. Rákociho, iba nedávno vymenovaného za šarišského župana. František II. Rákoci však ako mladoženáč spolu so svojim dieťaťom sa počas rebélie, ktorú viedol František Tokaj, dostal do nebezpečenstva, keďže práve počas nepokojov sa zdržiaval v Serenčskom kaštieli. Rozhodol sa preto ukryť do Košíc ku kapitánovi Ottavianovi Nigrellimu, v čom mu však zabránili povstalci. Rozhodol sa preto odísť na západné Slovensko a odtiaľ smerom do Viedne. Tam to vnímal ako bezpečne, aby sa vyhol podozreniu zo spojenia so vzbúrencami. Paradoxne, vo Viedni ho podozrievali, že Tokajské povstanie zorganizoval sám. Cisárskym vojskám sa však revoltu podarilo úspešne rozprášiť. Dňa 17. júla toho istého roku došlo k dobytiu pevnosti Tokaj a to za pomoci armád podmaršala Karola Vaudemonta. Po kapitulácii povstalcov v Blatnom Potoku boli vodcovia narazení na kôl alebo skončili na šibenici. Tokajská revolta bola posledným protihabsburským vystúpením v Uhorsku, pričom rátala s osmanskou pomocou. Pokojná situácia v krajine však nenastala. Predstavitelia uhorskej šľachtickej spoločnosti už dlhší čas a s veľkou nespokojnosťou sledovali politické snahy Viedne o centralizáciu, taktiež zvyšovanie daní a uprednostňovanie cudzej šľachty. V čase, keď bol uzavretý Karlovský mier, predpovedal Carlo Ruzzini ako benátsky vyslanec pri cisárskom dvore vo Viedni, že Uhorsko čaká povstanie veľkého rozsahu. Budúcnosť mu napokon dala za pravdu.
Rákociho bojové korene Osoba, na ktorú sa začali obracať rozdráždení poddaní obyvatelia, bol v poľskom exile žijúci František II. Rákoci, ktorého predkovia mali s povstaniami skutočne veľké skúsenosti. František II. Rákoci mal vo svojej rodine slávnych predkov z rodu Rákociovcov a Zrínskovcov, ktorí sa vyznamenali bojmi proti Turkom. Zároveň predstavovali protihabsburské úsilia sedmohradskej a uhorskej šľachty. Jeho otec František I. Rákoci sa stal súčasťou Vešeléniho sprisahania. Matka Helena Zrínska (* 1643† 1703) bola známa ako dedička presláveného rodu pôvodom z Chorvátska. Jej predok, Mikuláš IV. Zrínsky sa zapísal do dejín ako hrdinskou obranou pevnosti Szigetvár. Jej strýko, Mikuláš VII. Zrínsky bol známy ako básnik, ktorý opísal hrdinské skutky v Szigetvári v básnickej zbierke a jej otec Peter Zrínsky skončil na popravisku ako jeden z vedúcich účastníkov Vešeléniho sprisahania. V čase, keď mal Rákoci iba deväť rokov, uchýlila sa jeho matka spolu s ďalším dieťaťom, dcérou Julianou na hrad Mukačevo (Palánok), kde sa ako druhá manželka Imricha Tököliho, stala známou vďaka vzdoru víťazným cisárskym vojskám. Tam kládla odpor takmer tri roky a to za pomoci posádky 600 mužov a 45 diel proti cisárskym veliteľom Tenzimu a Caraffovi. Po čase, keď sa ozbrojený odpor vyšiel najavo bez zmyslu, sa rozhodla podľa rady Andreja Radiča ako Tököliho tajomníka kapitulovať. Dňa 14. januára roku 1688 tak kapitulovala posledná kurucká pevnosť Mukačevo. Po jeho páde bol František II. Rákoci odlúčený od matky do výchovy rádu jezuitom.
Zbližovanie sa so vzbúrencami František II. Rákoci po návrate do Uhorska, po tom, čo absolvoval študijnú cestu v talianskych krajinách, usadil sa v Kaštieli Veľký Šariš, kde si spolu so svojou manželkou, Šarlotou Amáliou von Hessen Rheinfellsovou založil rodinu. Často sa zdržiaval vo Viedni, pričom v čase, keď sa nachádzal na pôde rodnej krajiny, pohyboval sa po vlastných panstvách a to vo Veľkom Šariši, Zborove, Tokaji, Blatnom Potoku, Regéci a Borši. Vystupoval však veľmi opatrne, keďže vedel, že Viedeň je stále v strehu a odmieta mu dôverovať. Okolnosti mu však nemohli dovoliť žiť pokojný provinčný život. Sám sa oboznamoval s pomermi v krajine, ktorej postavenie u poddaných sa javilo katastrofálne. Uhorsko bolo vyciciavané jednak cudzou šľachtou a nábožensky utlačované rekatolizáciou. Ešte v čase, keď bol zverencom kardinála Leopolda Koloniča, sa myšlienkovo postavil proti tomu, ako tvrdo sa vynakladá s jeho rodovým majetkom. Na území horného Uhorska sa vtedy spoznal s užhorodským županom, grófom Mikulášom Berčénim starším až o jedenásť rokov. Obidvaja sa názormi spojili s nesúhlasom s politiky zo strany rakúskych Habsburgovcov. Napriek tomu, že samotný Rákoci bol vychovávaný ako dobrý katolík s prohabsburským zmýšľaním sa v ňom nezapreli gény viacerých povstaleckých pokolení, čo napokon Mikuláš Berčéni vycítil. Trvalo veľmi krátko a obaja začali spoločne uvažovať o odboji proti Viedni.
Zatknutie a útek (apríl 1701 – apríl 1702) V čase vypuknutia vojny o španielske dedičstvo sa v cisárskej posádke v Prešove pohyboval markíz de Longuevall, ktorému sa podarilo stretnúť sa so samotným Rákocim a dozvedieť sa viac o jeho plánoch pre odboj. František II. Rákoci vďaka priazni a podpore Mikuláša Berčéniho pokúsil nadviazať dohodu s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Dňa 1. novembra roku 1700 však markíz de Longuevall ako francúzsky emisár vo Viedni predložil viedenskému dvoru list s obsahom, ktorý bol adresovaný francúzskemu kráľovi. V liste žiadal Rákoci samotného kráľa o diplomatickú, vojenskú ale aj finančnú podporu. Po výmene ďalších listov medzi Parížom a Veľkým Šarišom sa tak vo Viedni zhromaždilo niekoľko dôkazov o pripravovanom protihabsburskom sprisahaní. Dňa 18. apríla roku 1701 bol František II. Rákoci zatknutý cisárskymi vojskami vo Veľkom Šariši, odkiaľ bol následne eskortovaný do Viedenského Nového Mesta. Okrem neho boli zatknutí ďalší sprisahanci tajných schôdzok ale aj sprisahanci. Berčéni sa zatknutiu úspešne vyhol útekom na územie Poľska. Existuje nepriamy dôkaz, ktorý naznačuje, že František II. Rákoci sa dostal do tej cely, kde bol uväznený jeho otec. Rákoci však podľa svojich spomienok dáva najavo, že išlo o celu, kde údajne čakal na smrť Peter Zrínsky, starý otec z matkinej strany. František II. Rákoci presedel v cele dovedna šesť mesiacov. Pomohla mu však jeho manželka, ktorá sama stavila na ľudskú chamtivosť a podplatila kapitána väzenskej stráže. Dňa 8. novembra sa Františkovi II. Rákocimu podarilo ujsť z väzenia vo Viedenskom Novom Meste a to za pomoci kapitána Gottfrieda Lehmana. Ten bol však za útek prominentného väzňa popravený rozštvrtením. O čosi neskôr, dňa 24. novembra toho istého roku bola na Františka II. Rákociho vypísaná odmena zo strany cisára Leopolda I. Tá znela jasne: „Tento utečenec nášmu Kráľovstvu uhorskému, našim verným poddaným a úbohému ľudu by veľa zlého mohol spôsobiť, a preto žiadame akýmkoľvek spôsobom spomenutého dolapiť. A tak tí, ktorí Františka Rákociho živého do väzenia privedú, dostanú desaťtisíc zlatých a tí, čo by ho mŕtveho či len jeho hlavu priniesli, dostanú šesťtisíc zlatých, čo my sväto sľubujeme a svoje kráľovské slovo na to dávame“. Aj napriek zatykaču sa však šťastie priklonilo na Rákociho stranu. Utiekol cez územie terajšieho Slovenska, pričom sa dostal do Spiša, práve v tom čase v poľskom zálohu. Podľa kroniky rádu piaristov sa tu dňa 11. novembra roku 1701 stretol so šľachticom Berzevicim a jeho ľuďmi, pričom po stretnutí prijal pohostenie pátrov, za čo sa im po čase odvďačil. O deň neskôr pokračoval cez Hniezdne smerom na územie Poľsko-litovskej únie. Na území tohto štátu našiel Rákoci a jeho druh Berčéni azyl u grófa Sieniawského a jeho spoločenskej manželky. Dňa 8. apríla roku 1702 sa Františkovi II. Rákocimu podarilo v Brezanoch (dnes Berežany, okres Tarnopoľ, Ukrajina) nadviazať kontakt s francúzskym kráľom na prípravu protihabsburského povstania.
Prológ boja (marecjún 1703)