Rákociovci alebo Rákoci (; varianty mena pozri v článku Rákoci) bol významný uhorský šľachtický rod, ktorých základné majetky sa nachádzali v údolí rieky Ondavy v obci Rakovec. V období 16. storočia došlo k oddeleniu abovskej vetvy zo samotného rodu. O čosi neskôr, od roku 1607 boli viacerí členovia vymenovaní do funkcie sedmohradských kniežat. V období 17. storočia získali dedične post šarišských županov. Rod napokon vymrel koncom 18. storočia.
Korene rodu (začiatok 13. storočia až 1505) Počiatky vzniku šľachtického rodu šarišských županov ale aj sedmohradských kniežat siahajú do začiatku 13. storočia, keď sa vyčlenili ako jedna zo zemplínskych vetiev veľmožského rodu Bogat-Radvan. Dôkazom samotného pôvodu je latinský spis pod názvom „De nobilibus advenis“ (O pôvode šľachticov) v ktorom je možné badať: „Sed illi, qui Radoan et Bagath Nominatur, eorum generatio de Boemia ortum habent“ (Tí však, ktorých nazývajú Radovan a Bogat, majú rodový pôvod z Čiech). Potomok tohto rodu menom Pavol zakúpil v roku 1282 pozemkové panstvo Rakovec na slovenskej strane Zemplína. Spomedzi tu spomínaných členov rodiny a podľa listiny z r. 1328, otec Balazsa Mihály používal prímeno Rákoci (de Rakolch – Rakovecký), čo znamená, že bol majiteľom osady Rákócz, pričom tam pravdepodobne aj býval. Prešlo päť generácií, keď v roku 1505 zakúpili členovia šľachtického rodu Rákoci panstvo Felső Vadász, čím došlo k pribudnutiu nového prídomku a to Rákoci de Felső Vadász.
Založenie sedmohradskej vetvy (1607) Na vrchol vysokej politiky sa rod vyšvihol začiatkom 17. storočia, keď prebiehalo prvé protihabsburské povstanie v rokoch 1604 až 1606 vedené Štefanom Bočkajom. Osoba, vďaka ktorej k tomu došlo, bol Žigmund Rákoci. Ešte pred obsadením kniežacieho stolca sa zúčastnil viacerých bitiek proti armádam osmanských Turkov ale aj na protihabsburskom povstaní samotného Bočkaja. Po Bočkajovom skone získal kniežací stolec, na ktorom vládol v rokoch 1607 až 1608. Žigmund je dodnes považovaný za zakladateľa rákociovskej dynastie kniežat Sedmohradska.
Mučenícka smrť a spojenectvo v prvom celoeurópskom konflikte cirkvi (1619 až 1648) Syn Juraj I. Rákoci (* 1593† 1648) ako syn Žigmunda Rákociho pokračoval v šľapajach svojho otca. Zastával funkciu župana Boršódskej stolice. Neskôr sa mu podarilo získať sedmohradský kniežací stolec, pričom zároveň bol kapitánom Horného Uhorska, pričom v tejto funkcii sa zúčastnil povstania Gabriela Bethlena. Napokon sa z Juraja I. Rákociho stal najbohatší uhorský magnát. Známy bol vďaka tomu, že stal vojenským veliteľom kniežaťa Bethlena, ktorému na čele predvoja obsadil mesto Košice. Stalo sa tak dňa 7. septembra roku 1619, keď došlo taktiež k umučeniu dvoch jezuitov a to Štefana Pongráca Melichara Grodeckého ale aj ostrihomského kanonika Marka Križina, pričom práve tí odmietli zaprieť svoju katolícku vieru.
Vláda Juraja I. Rákociho v rokoch 1630 až 1648 sa vyznačovala „zlatým vekom Sedmohradska“. Išlo o skutočný kultúrny rozkvet samotnej krajiny. Podobne ako Bethlen tak aj Rákoci zameriaval svoje úsilie na zveľaďovanie komorských majetkov. Na druhej strane však rozdával, aj keď iba výnimočne, väčšie majetky svojim prívržencom. Zároveň vystupoval ako ten, kto viedol súdne spory s cieľom zmocniť sa majetku obžalovaných, pričom nemal ani najmenší problém pripraviť o statky vdovy a siroty najbližších prívržencov. Vo vnútornej politike budoval silný stavovský štát s prvkami absolutizmu. Výrazné pokroky pripísať Rákocimu aj v správe vojenstva, keďže počas jeho panovania došlo k vybudovaniu najsilnejšej armády v Sedmohradsku, ktorú tvorili jednak dvorskí žoldnieri, hajdúsi a Sikuli. Veľký úspech zaznamenalo knieža práve vďaka tomu, že prvýkrát vybudoval silné delostrelectvo. Delá boli v tom čase odlievané v dielňach Alba Iulie a Blatného Potoka. Juraj I. Rákoci bol známy taktiež aj prostredníctvom podpory vzdelania, pričom sám podporoval reformované stredné školy ale aj univerzity v meste Alba Iulia, Blatný Potok, Debrecín a Veľký Varadín. Podporu pre vzdelanosť iniciovala taktiež Rákociho manželka Zuzana Lorántffy ako prvá spisovateľka v dejinách Uhorska vôbec. Práve počas vlády Juraja I. Rákociho došlo k hospodárskemu ale aj kultúrnemu pozdvihnutiu panstva v Blatnom Potoku, do ktorého pozvala jeho manželka tzv. „učiteľa národov“, ktorým bol český kazateľ Jan Amos Komenský.
Nevýhodou v čase vlády kniežaťa Juraja I. Rákociho bolo zapojenie sa do tridsaťročnej vojny ako vojenského spojenca Švédov. V roku 1637 nastúpil na uhorský kráľovský stolec Ferdinand III. ako syn Ferdinanda II. Ten sa snažil na sneme zvolanom v roku 1638 ukončiť nespokojnosť protestantov schválením náboženskej slobody z roku 1608. Tá stanovovala, že každá uznaná cirkev v Uhorsku má právo zvoliť si svojich predstavených a že jezuitskí rehoľníci majú zakázané disponovať majetkom. Obrat nastal v roku 1639, keď došlo k vojenskému vpádu švédskych vojsk do Čiech, dôsledkom čoho prestal panovník Ferdinand III. Habsburský zvolávať uhorský snem. To malo za následok ešte väčšie problémy pre protestantov. Nádeje protestantských veriacich sa upierali na Juraja I. Rákociho, ktorému sa podarilo na diplomatickom poli presadiť spojenectvo jednak so Švédmi a Francúzmi. V januári roku 1639 poveril Juraj I. Rákoci vlastných vyslancov v Istanbule pre tajné rokovania s vyslancami ďalších európskych mocností pre protihabsburskú koalíciu. Plán zaútočiť na Moravu a Ferdinanda III. Habsburského (* 1608† 1658) musel počkať, keďže Juraj I. Rákoci nedostal ako osmanský vazal súhlas od sultána Ibrahima I. K tomu však došlo dňa 17. februára 1644, keď sa Rákoci vyhlásil za ochrancu nekatolíkov. Svojimi vojenskými výpravami spočiatku na území východného Slovenska sa usiloval o navrátenie územia Patrie späť k Sedmohradskému kniežatstvu, kde vlastnil rozsiahle majetky. V lete roku 1644 sa podarilo vojskám Juraja I. Rákociho obsadiť východoslovenské mestá ale pre posilnenie novými poľskými vojenskými silami v službách cisára Ferdinanda III. museli ustúpiť. Švédi opustili Moravu a tak vojenské akcie pre spojenie Juraja I. Rákociho už nemali pre útok na Viedeň zmysel.
V januári 1645 sa však sedmohradskému kniežaťu opäť podarilo získať financie od Francúzskeho kráľovstva a tým obsadiť celé územie stredného Slovenska. Vojaci povstaleckej armády sa ale správali bez disciplíny a na západnom Slovensku sa stretli s odporom civilného obyvateľstva. Osmanský sultán Ibrahim I. však nebol ochotný podporovať Juraja I. Rákociho. Ten listom vyjadril voči osmanskému sultánovi Ibrahimovi I. nárok na Partium a Košice, ak prestane s akciami proti cisárovi. Vo februári 1645 došlo teda k uzavretiu kompromisnej dohody. V júni roku 1645 sa však Juraj I. Rákoci rozhodol pre opätovné obnovenie vojenských akcii, čím obsadil celú Trnavu. Dňa 18. júla 1645 sa švédske a povstalecké vojská spojili s cieľom dobyť Brno, pričom bol to práve generál Torstenson, s ktorým sa Juraj I. Rákoci spojil tak, ako to mal v pláne. Brno však povstalcom odolalo a do konfliktu sa zamiešali názory Osmanskej ríše, ktorá prostredníctvom veľvyslanca v Istanbule dala sedmohradskému kniežaťu jasne najavo, aby dodržiaval rozkazy sultána, ktorý si prial dodržať s cisárom Ferdinandom III. mier pre zaneprázdnenie v bojoch o Krétu.
Dňa 23. augusta roku 1645 sa boje prerušili a uhorskí povstalci ukončili obliehanie mesta. Rákoci sa následne dohodol s cisárskym vyslancom na podmienkach mieru. Dňa 16. decembra roku 1645 bol podpísaný mier v Linci, ktorý mal za následok skončenie vojenských akcií medzi cisárom Ferdinandom III. a sedmohradským kniežaťom Jurajom I. Rákocim. Linecký mier stanovil náboženskú slobodu voči uhorským protestantom, ktorá sa týkala taktiež poddaných. Uhorská šľachta mala zachované stavovské výsady. Z územného hľadiska sa Jurajovi I. Rákocimu podarilo rozšíriť územie jeho panstva o sedem stolíc. Mierová dohoda znamenala návrat protestantských chrámov, ktoré boli po roku 1606 násilne odobraté z rúk veriacich a to katolíckymi zemepánmi. Zo 400 kostolov, ktoré predstavovali požadovaný návrat sa protestantom podarilo získať iba 90. Juraj I. Rákoci však zomrel v roku 1648, pričom Habsburgovci, ktorí vyšli z tridsaťročnej vojny ako oslabení, obrátili svoju politickú pozornosť na Uhorsko a nariadenia Lineckého mieru, ktorý deklaroval poddaným taktiež prestúpiť na inú konfesiu, už neboli o desať rokov platné.
Zlyhanie v boji o poľskú korunu (1655 až 1660)
Ďalším významným predstaviteľom dynastie bol Juraj II. Rákoci (* 1624† 1660) ako knieža Sedmohradska v rokoch 1648 až 1660. Jeho panovanie sa spočiatku začalo sľubne. Počas voľby za knieža Sedmohradska sľúbil udržať bezkonfliktné vzťahy s Vysokou Portou. Okrem iného vyrovnal podlžnosti súvisiace s tribútom voči sultánovi z čias jeho otca, Juraja I. Rákociho. Zároveň odstúpil Ferdinandovi III. Habsburskému päť zo siedmich hornouhorských stolíc, pričom si pod svojou vládou ponechal iba Sabolčskú a Satmársku. Domáce stavy sa tešili jeho vláde a to vďaka ukončeniu politických procesov ale aj konfiškáciám majetkov. Zároveň sa mu podarilo zlepšiť hospodársku stránku a to obnovením slobody v obchodovaní. Osudnou sa mu však stala túžba po zisku poľskej kráľovskej koruny. Juraj II. Rákoci sa napokon zapojil do tzv. severnej vojny (1655 až 1660) na stranu švédskej diplomacie, ktorá ho ako spojenca plánovala dosadiť na poľský trón. Vpád sedmohradských armád pod velením kniežaťa Juraja II. Rákociho v januári roku 1657 priniesol katastrofálne výsledky, pričom sám Rákoci si týmto aktom znepriatelil osmanského sultána Mehmeda IV. Po strate pomocných zborov museli sedmohradské armády ustúpiť späť, teda na pôdu rodnej krajiny. Osmanský sultán vykonal trest, ktorým bolo zmobilizovanie oddielov Krymských Tatárov proti kniežaťu. Tým sa napokon podarilo približne 20-tisícovú sedmohradskú armádu uniesť do zajatia.
Po tomto zásahu došlo v roku 1660 k vojenskému obsadeniu Veľkého Varadína zo strany osmanských armád, čím sa pre ne otvorila cesta smerom do Horného Uhorska. To znamenalo pre Juraja II. Rákociho jednak stratu jeho kniežacej koruny ale aj vlastného života. Dňa 7. júna roku 1660 Rákoci umrel vo Veľkom Varadíne na následky zranení. Tie utrpel po vojenskom vzdore proti armádam osmanských Turkov v bitke pri Gyalu. Aj napriek tomu, že Osmanská ríša síce Sedmohradsko neobsadila, došlo k poklesu jeho politického významu. Sedmohradsko sa tak stalo novým osmanským vazalom. Juraj II. Rákoci bol teda chápaný ako ambiciózny diplomat no neúspešný politik.
Takmer poprava za proticisárske sprisahanie (1666 až 1671)