Safíjovská ríša (iné označenia: safíjovská Perzia, safíjovský Irán, safijovský štát, sáfíjovský štát) bolo rozľahlé impérium, ktoré počas svojej existencie v rokoch 1501 až 1736 zahŕňalo územie terajšieho Iránu ale aj Turkmenistanu a Afganistanu v strednej Ázii a to pod vládou Safíjovskej dynastie. Samotná dynastia sa dostala k vladárskej moci v roku 1501, keď došlo nástupu nového panovníka (šacha) Ismá’íla I. na trón. Zánik dynastie nastal roku 1722, v čase, keď ju premohli vojensky výbojné afganské kmene. Táto ríša sa dostala na výslnie prostredníctvom svojho výnimočného kultúrneho rozkvetu, v ktorom sa jej dokázalo vyrovnať podobne vyspelé impérium na východe a to ríša indických Mughalov.
Pôvod nových vládcov Dynastie Safíjovcov mala svoje korene v meste Ardabíl. Meno dynastie sa odvodzuje od ich historicky významného predchodcu, ktorým bol Safi-ad-din. Ten bol známy taktiež aj ako „zbožný šach“, ktorý žil v rokoch 1252 až 1334. Išlo taktiež o zakladateľa šíitskeho dervišského rádu, ktorý ešte pred svojím skonom prikázal samotným mníchom obraňovať skutočnú šíitsku vieru.
Založenie dynastie náhľad|vľavo|Šach Ismá’íl pri dobytí mesta Tabríz (1502). Koncom 15. storočia sa novému safíjovskému vodcovi Ismá’ílovi podarilo úspešne rozšíriť vplyv dynastie na úkor ríše Ak Kojunlu. Táto ríša bola v rozvrate a to pre spory o následníctvo. Zaujímavosťou je šachov Ismá’ílov pôvod, keďže bol vnukom náčelníka Uzuna Hasana. V roku 1501 došlo k nástupu šacha Ismá’íla I. na perzský panovnícky trón. Zároveň tak došlo k založeniu samotnej dynastie. Novému šachovi sa podarilo v tom istom roku dobyť mesto Tabríz. Stalo sa tak za vojenskej podpory anatólskych a sýrskych armád. Išlo dobytie mesta, ktoré bolo sídlom Seldžukov v na území severozápadného Iránu. O čosi neskôr, dňa 11. marca roku 1502 bol korunovaný v Tabríze za šacha. Dôsledkom tohto aktu došlo k skoncovaniu cudzej nadvlády v Perzii až po 900 rokoch. Po dobytí mesta Tabríz vyhlásil nový šach šíitsku sektu dvanástich imámov za nové náboženstvo vo svojich územiach. Táto viera znamenala, aby šach vyžadoval od svojich veriacich preklínanie prvých troch kalifov, ktorý stáli v čele moslimskej obce pred Alím. To však znamenalo urážku pre sunnitov, ktorí taktiež uctievali správne vedených kalifov. Zároveň sa po tomto akte objavili rozpory medzi Safíjovcami a ich novými protivníkmi, zaryto sunnitskými Osmanmi na západe. V roku 1502 tak boli popravení sunnitskí odporcovia samotného šacha priamo na jeho vlastný príkaz.
V roku 1508 sa podarilo armádam samotného šacha úspešne dobyť mesto Bagdad. O čosi neskôr, v roku 1510 zvíťazili jeho armády nad oddielmi Muhammada Šajbániho. Šachovi sa tak následne podarilo podrobiť si Herát, Baktriu a Chivu v strednej Ázii. Samotný Ismá’íl sa pokúšal konsolidovať svoju nadvládu v podrobených územiach prostredníctvom nekompromisného zavádzania šíitskej viery. Pred rokom 1501 však existovali v Iráne silné prošíitske tendencie, pričom tam existovali aj významné svätyne, rovnako ako v Mašhade, pričom aj napriek tomu v Iráne presne ako v takmer celom zvyšku islamského sveta, prevládal sunnitský smer. Šíitska viera bola charakteristická vo svätých mestách na juhu Iraku. Safíjovskí vladári zmenili Irán po náboženskej stránke takým spôsobom, že sa stal prevažne šíitskym, akým je aj v súčasnosti.
Boje s Osmanmi náhľad|Abbás I. Veľký ako šach vládol v rokoch 1588 až 1629. Rozpínavosť Osmanskej ríše narazila na nového suseda na východe a to práve ríšu, ktorej vládli Safíjovci. Ozbrojené strety medzi Osmanskou ríšou, ktorej obyvateľstvo bolo sunnitské a Safíjovskou Perziou ako krajinou prevažne šíitskeho islamu pretrvávali až do oslabenia a pádu dynastie v 17. storočí. V auguste roku 1514 došlo k ozbrojenému stretu medzi armádami Osmanskej ríše a Safíjovskej Perzie na Čaldiránskej rovine. Táto vojenská porážka pre Peržanov znamenala, že šachove nádeje presadiť šíitske orientácie medzi veriacimi v južnej Anatólii zlyhali. V roku 1524 prevzal vládu nový šach, ktorým bol Tahmasp I. ako Ismá’ílov syn, ktorý mal vtedy iba desať rokov. Vládol až polstoročie, presnejšie v rokoch 1524 až 1576. V roku 1528 sa podarilo safíjovským armádam získať späť mesto Bagdad, ktoré dobyli od kurdského uzurpátora. O čosi neskôr, v roku 1534, sa podarilo osmanským vojenským oddielom pod vedením sultána Sulejmana I. dobyť Bagdad. Osmanský útok tak znamenal, že safíjovská vláda musela ujsť z mesta. Nový šach Tahmasp I. bol tak donútený preniesť svoje sídlo z Tabrízu do Kazvínu, kde našiel viac bezpečia.
Ďalší ozbrojený konflikt medzi osmanskými Turkami a Safíjovskou ríšou sa rozhorel v roku 1553. O rok neskôr sa vojskám osmanským Turkom podarilo vytlačiť safíjovské armády z Nachičevanu. V roku 1555 však došlo k vzájomnému urovnaniu a to uzavretím mieru v Amasii.
Ďalšia ozbrojená potýčka vypukla v roku 1578, v čase, keď sa armády Osmanskej ríše usilovali ovládnuť kaukazské kniežatstvá. V roku 1578, presne v čase prológu samotného konfliktu sa podarilo osmanským armádam zvíťaziť nad vojenskými oddielmi Safíjovskej Perzie pri Derbente. V roku 1583 došlo k vytlačeniu Safíjovcov z Baku. Ďalšia vojenská potýčka medzi armádami osmanských Turkov na jednej strane a Peržanmi na strane druhej sa odohrala v roku 1588 v pri Gandži. Skončila sa napokon vojenských víťazstvom armád Osmanskej ríše. Počas tejto vojny došlo k zmene na šachovom tróne. Ďalší perzský šach Muhammad napokon odovzdal trón svojmu sedemnásťročnému synovi Abbásovi. Ten napokon v roku 1590 uzavrel mierovú dohodu s Osmanskou ríšou, ktorej bolo umožnené expandovať tak, aby získala územie po Kaukaz ale aj Kaspické more. náhľad|Dobytie Tabrízu safíjovskými vojskami v roku 1603. Napriek predošlej mierovej zmluve osmansko-safíjovské vojny však pokračovali aj naďalej. Nový konflikt vypukol v roku 1602. Vtedy sa podarilo armádam Safíjovskej Perzie pod vedením šacha Abbása I. znovu dobyť mesto Tabríz. O rok neskôr dobyli perzské armády Jerevan, Širván a Kars. Napokon v roku 1618 došlo k uznaniu územných ziskov a to v Zakaukazsku, Kurdistane a Mezopotámii voči Safíjovcom zo strany Osmanskej ríše. Pre Osmanov išlo o veľmi nákladnú vojnu, v ktorej však nič nezískali. Navyše mesto Istanbul vtedy dokonca postihla morová epidémia, po ktorej nasledovala hospodárska kríza.
Aj napriek predošlým ozbrojeným potýčkam sa boje medzi Osmanskou ríšou a dynastiou Safíjovcov nezastavili. Nová vojna sa naplno rozhorela v roku 1623, keď perzský šach Abbás I. opäť dobyl od Osmanskej ríše mesto Bagdad, Mosul ale aj oblasť Mezopotámie. V roku 1635 však Osmanská ríša vrátila vojenský protiúder a to dobytím mesta Jerevan. O čosi neskôr, presnejšie v roku 1638 sa armádam osmanskej ríše podarilo opätovne dobyť od Safíjovskej Perzie mesto Bagdad. O rok neskôr bol uzavretá mierová zmluva v meste Kasr-e-Širín, podľa ktorej napokon Osmanská ríša získala oblasť Iraku.
Kultúrny rozkvet
Reforma armády V roku 1588 sa novým šachom stal Abbás I., ktorého vláda trvala v rokoch 1588 až 1629. Išlo o jedného z najvýznamnejších šachov. Najväčšia zásluha mu pripadá za reformu vojenstva. Zaviedol používanie strelných zbraní ale aj delostrelectva. Zaujímavosťou bolo počas jeho armádnych reforiem zavedenie mušketierov. Práve títo bojovníci boli známi ako protiváha osmanských janičiarov. Pešiaci boli verbovaní ako tí, ktorí mali perzský pôvod no do Isfahánu boli taktiež posielaní taktiež Arméni, Gruzínci ale aj príslušníci iných národností, známi skôr podľa pojmu otroci (qullar alebo ghulám). Niektorí z nich sa zaraďovali k pechote ale väčšinou slúžili v jazdectve. Zároveň sa perzskému šachovi Abbásovi I. podarilo vojenské úspechy presadiť aj priamo v poli. V roku 1597 safíjovské armády úspešne vytlačili uzbeckých útočníkov. Okrem tohto sa jeho armádam podarilo v spojenectve s britskými vojenskými oddielmi vytlačiť portugalských obchodníkov z ostrova Hormuz. Tým mal v pláne docieliť si opätovnú kontrolu nad Perzským zálivom.
Prekvitanie staviteľstva náhľad|Šachova mešita (Masdžed-e-Šáh) v meste Isfahán v juhozápadnom Iráne. Perzský šach Abbás I. bol známy ako ten panovník, ktorý dosiahol skutočne pozoruhodné úspechy jednak pri vojenskej činnosti ale aj pri reforme štátnej správy, pričom veľká zásluha mu patrí taktiež pre výstavbu honosných architektonických pamiatok, za čo mu prischla prezývka Veľký. Jeho vláda bola skutočne výborným obdobím safíjovskej dynastie. Podieľal sa na rekonštrukcii cestnej siete. Okrem tohto úspechu sa jeho panovaniu pripisuje taktiež to, že práve vtedy mestá rástli a následne sa rozširovali. Perzia bola známa ako kultúrne centrum islamského sveta. V roku 1598 sa mesto Isfahán stalo hlavným sídlom Safíjovskej Perzie. Nové hlavné mesto bolo dôležitým miestom ešte počas vlády dynastie Sasánovcov. Mešity, ktoré sa nachádzajú v tomto meste aj v súčasnosti, predstavujú najpôsobivejší príklad islamskej architektúry, ktorá bola vytvorená predovšetkým v čase vlády dynastie Safíjovcov. Príkladom môže byť jednak most Allávardího chána, taktiež Palác Vznešená brána ako aj Pavilón Štyroch stĺpov či dokonca Kráľovská mešita (Masdžed-e-Šáh). Tá je známa vďaka glazovaným tyrkysovým kachličkám s bohatými arabeskovými dekoráciami. Zaujímavosťou samotnej kultúry Safíjovskej Perzie je fakt, ktorý naznačuje, že práve samotný šach Abbás I. Veľký bol prístupný poddanému ľudu, pričom na podvečerných prechádzkach po námestí sa stretával s obchodníkmi, pričom sám hodnotil tovar vystavený na predaj.
Safíjovský štát, presnejšie jeho správa a zavedenie šíitizmu ako štátneho náboženstva predurčili podobu moderného Iránu. Išlo o také obdobie, ktoré sa vyznačovalo neprekonateľnou silou pri zhotovovaní krásnych vecí. Nevídaná tvorivosť sa prejavovala jednak v materiálnej kultúre, taktiež v kovotepectve, rovnako aj výrobe látok, tkania kobercov ale aj keramike, maľovaní miniatúr a predovšetkým v oblasti architektúry.
Paradox v náboženstve Šíitska viera dynastie Safíjovcov a teológov pod ich vládou mala od samého počiatku určitý sklon k extrémizmu, s ktorým súvisela neznášanlivosť, ktorá bola posilňovaná náboženskými potýčkami s osmanskými Turkami. Dynastia Safíjovcov bola známa vďaka tomu, že jej vladári sa snažili byť zbožnejší než mnohí sunnitskí panovníci pred nimi. Teória, ktorá naznačovala, že židia sú nábožensky nečistí (nadžes), viedla postupne k tomu, že životné podmienky menšín sa postupne zhoršovali. Obzvlášť pochmúrne obdobie iných veriacich nastalo po roku 1642. Vtedy došlo k vydávaniu predpisov, ktoré stanovovali, že židia museli nosiť na odeve nášivky z červenej látky, aby sa tak líšili od ostatných obyvateľov. Okrem tohto nariadenia sa im doslova zakazovalo chodiť po strede ulice, kde nesmeli taktiež kráčať po boku moslimov. Zároveň mali zakázané vstupovať do obchodov a dotýkať sa ponúkaného tovaru. Z náboženských nariadení nesmeli verejným spôsobom oslavovať sobáše. V juristike nemali možnosť dať najavo svoju obhajobu aj napriek tomu, že ich šiíti preklínali. Naproti tomuto však humánni a vzdelaní duchovní ako vážení občania miest a vidieka vystupovali ako ochrancovia židov, kresťanov ale aj zoroastrovcov. Iní, menej významní duchovní, však často poburovali veriacich proti týmto utláčaným skupinám obyvateľov.
Oslabenie vládnucej moci a úpadok dynastie náhľad|Perzský šach Safí II. (Solajmán) s dvoranmi, eunuchmi a ďalšími dvoranmi počas audiencie európskych návštevníkov.