náhľad|Najstarší dochovaný dom v severnej Európe Knap of Howar je z obdobia asi 3500 rokov pred Kr.
Dejiny Škótska sa datujú od obdobia približne pred 14 000 rokmi, keď po poslednej dobe ľadovej začala byť osídľovaná oblasť súčasného Škótska. Existujú mnohé nálezy artefaktov z doby kamennej, bronzovej a železnej, ale iba málo písomných informácií z tej doby.
Písomné záznamy o Škótsku sa začali objavovať s príchodom Rimanov na Britské ostrovy. Rimania obsadili Anglicko, Wales a Škótsku nížinu. Severnú časť krajiny, Rimanmi označovaná ako Kaledónia, ponechali jej pôvodným obyvateľom, prevažne Piktom, pretože náklady na vojenskú prítomnosť v tejto oblasti boli pre nich príliš veľké.
Pre zemepisnú polohu a jeho závislosť na obchodných trasách po mori, kráľovstvo udržovalo blízke vzťahy s južnými a východnými krajinami v Baltskom mori, s Írskom a Francúzskom. Po prijatí zákona o zjednotení z roku 1707 sa Škótsko stalo súčasťou Kráľovstva Veľkej Británie. Priemyselná revolúcia prispela k rozvoju krajiny a Škótsko sa stalo jednou z priemyselných oblastí Európy. Po druhej svetovej vojne došlo, podobne ako aj v iných krajinách, aj v Škótsku k útlmu priemyslu, ktorý bol v posledných rokoch nahradený rozvojom služieb vo finančnom sektore, ťažbou ropy a zemného plynu. Škótsko získalo aj väčšiu autonómiu, v roku 1999 vznikol moderný Škótskeho parlamentu.
Raná história Tábory mezolitických lovcov, ktorých pozostatky objavili archeológovia v blízkosti Biggaru a ich vek odhadujú na obdobie okolo roku 8500 pred Kr., vytvárali prvé osídlenia Škótska. Nálezy prvého trvalého osídlenia neolitickými poľnohospodármi z Knap of Howar pochádzajú asi z doby 3500 pred Kr. V dobe okolo roku 3000 pred Kr. vznikali kamenné kruhy napríklad Ring of Brodgar na Orknejách alebo Callanish Stones. Boli súčasťou megalitickej kultúry, ktorá dala vzniknúť aj kamenným útvarom v Stonehenge, a ktoré súčasní historici označujú za astronomické observatória.
Stavba mohýl pokračovala aj v dobe bronzovej a neskôr sa objavujú aj opevnené tvrdze, ako dokazujú nálezy na Eildon Hill, pochádzajúce z doby 1000 pred Kr., kde boli objavené pozostatky stoviek domov vnútri ohradeného návršia. Kultúra a jazyk britských Keltov sa do Škótska rozšírila v období po 8. storočí pred Kr. a začal vznikať systém kráľovstiev. V dobe po roku 700. pred Kr. začalo byť budovaných mnoho pevností a opevnených miest, čo podporuje obraz o existencii mnohých bojových kmeňov, neskôr popísané Rimanmi.
Vpád Rimanov náhľad|vľavo|Hadriánov val Rimania uskutočnili inváziu do Británie v roku 43. Po vojenských úspechoch na juhu krajiny vojsko vedené Agricolom vstúpilo v roku 79 do Škótska, kde sa stretlo s ostrým odporom Kaledóňanov. V rokoch 82 alebo 83 vyslal Agricola flotilu lodí, ktorá oboplávala krajinu až k Orknejským ostrovom. V roku 84 Rimania porazili Kaledóňancov v Bitke pri Mons Graupius.
Aj keď sa Rimanom nepodarilo obsadiť Kaledóniu, pokúsili sa tu upevniť svoju pozíciu vybudovaním niekoľkých opevnení a ciest. Nakoniec boli nútení sa stiahnuť (alebo sa k tomu rozhodli sami) potom, čo zistili, že pôda nie je dostatočne úrodná, aby zaplatila náklady na udržovanie vojenskej prítomnosti.
V tej dobe boli v Škótsku dve hlavné skupiny obyvateľov. Piktovia, pôvodní škótski obyvatelia, ktorí ovládali väčšinu severu krajiny, a Britonovia (Rimanmi ovplyvnení britskí Kelti), ktorí sídlili v južnej časti krajiny. Kresťanstvo do Škótska rozšíril svätý Ninius, ktorý zo svojej základne v mieste súčasného Whithornu rozširoval náboženstvo na juh a východ Škótska a sever Anglicka. Podľa svätého Patrika a svätého Kolumbu ale Piktovia po smrti Ninia kresťanstvo zavrhli. Ďalší pokus o šírenie kresťanstva začal svätý Kolumba, ktorý sa usídlil so zvolením piktských kráľov na ostrove Iona. Obrátenie piktského kráľa Brideia na kresťanskú vieru je považované za kľúčovú udalosť pre rozšírenie kresťanstva v Škótsku.
Vojny za nezávislosť Na konci roku 1292 sa stal škótskym panovníkom Ján Balliol, potom čo jeho hlavný súper Robert Bruce vzdal svoju snahu o trón. V nasledujúcich rokoch sa Eduard I. snažil využiť svoj vplyv k tomu, aby podrýval Jánovu autoritu a škótsku nezávislosť. V roku 1295 Ján na nátlak svojich radcov vytvoril spojenectvo s Francúzskom. V roku 1296 Eduard s vojskom vtrhol do Škótska a Jána zvrhol. náhľad|vľavo|William Wallace – hlavná postava odporu proti Anglicku Nasledujúci rok William Wallace a Andrew de Moray podnietili južnú a severnú časť krajiny k odporu proti okupácii. Spolu viedli škótske vojsko vo víťaznej bitke pri Stirlingskom moste. Na krátku dobu potom viedol Wallace Škótsko v mene kráľa Jána. Eduard sa potom postavil na čelo anglickej armády a Wallaceho v bitke pri Falkirku porazil. Wallacemu sa podarilo utiecť, rezignoval na funkciu správca Škótska, ktorú prevzali John Comyn a Robert Bruce.
Vo februári 1306 Robert Bruce nechal Comyna zavraždiť a v marci sa nechal korunovať za škótskeho kráľa. Eduardova armáda ovládla krajinu potom, čo Bruceho malé vojsko porazila v bitke pri Methvene. Bruce bol exkomunikovaný, ale postupne sa mu podarilo získať podporu vplyvných šľachticov a iba hrady Bothwell a Stirling zostali pod kontrolou Angličanov. Syn Eduarda I., Eduard II., vyrazil do Škótska, aby prerušil obliehanie hradu Stirling, ale v bitke pri Bannockburne bol porazený a Škótsko tak získalo v roku 1314 de facto nezávislosť.
V roku 1326 bolo zvolané rokovanie Škótskeho parlamentu. Ten sa vyvinul z pôvodného rokovania rady aristokracie a cirkevných hodnostárov, ktorá byla stanovená okolo roku 1235. V roku 1326 sa k nim pripojili aj zástupcovia miest a vytvorili tak zastúpenie troch stavov. V roku 1328 podpísal Eduard III. mierovú dohodu z Northamptonu a formálne tak uznal škótsku nezávislosť. Po smrti Roberta Bruceho ale Angličania v roku 1329 znovu vpadli do Škótska, na trón dosadili potomka Jána Balliola a začali tak ďalšiu vojnu o škótsku nezávislosť. Škótov viedol Andrew de Moray a zámer Angličanov dosadiť Balliola bol neúspešný. Eduard III. po vypuknutí storočnej vojny stratil záujem o boje v Škótsku. Dávid II. Škótsky, Robertov syn a nástupca, sa vrátil z prechodného exilu vo Francúzsku a Balliol svoj nárok na trón bez podpory Angličanov vzdal.
Stredovek náhľad|Socha Williama Wallaca Problémy vo vzťahoch medzi Škótskom a Anglickom pokračovali. Róbert III. sa po podozrivej smrti svojho najstaršieho syna Davida obával o život svojho druhého syna a nasledovníka Jakuba a tak ho poslal v roku 1406 do Francúzska. Angličania ho ale na ceste zajali a ďalších 18 rokov ho držali v zajatí. Po Róbertovej smrti vládli v krajine jeho regenti a Škótsko sa dostalo do stavu anarchie a bezvládia. V roku 1424 zaplatilo za Jakuba výkupné a ten sa vrátil do krajiny. Rozhodol sa obnoviť právo a poriadok a silou sa vysporiadal s akýmkoľvek odporom. Tým v rukách panovníka sústredil ďaleko väčšiu moc než predchádzajúci škótski králi. Tento postup mu vytvoril mnoho nepriateľov a viedol k jeho zavraždeniu.
V 15. storočí došlo k rýchlemu rozvoju školstva a boli založené univerzity – v roku 1413 Univerzita Svätého Ondreja, 1450 Glasgowska a 1450 Aberdeenska. V roku 1468 získalo Škótsko Orkneje a Shetlandy, ako dar pre Jakuba III. a jeho manželku Margarétu. Jakub IV. sa v roku 1503 oženil s dcérou Henricha VII. a položil tak základ pre vznik únie v 17. storočí. Obdobie jeho vlády je považované za dobu kultúrneho rozkvetu a v tej dobe do krajiny dorazili myšlienky renesancie.
V roku 1512 došlo k rozšíreniu spolupráce s Francúzskom a nasledujúci rok bol Jakub IV. požiadaný, aby vpadol do Anglicka a podporil tak Francúzov, ktorí boli napadnutí anglickým vojskom. V bitke pri Flodden Field ale Škóti utrpeli zdrvujúcu porážku a kráľ, mnoho šľachticov a asi 10 000 vojakov padlo. Vládu v krajine prevzali regenti. Jakub V. sa postupne vymanil z ich vplyvu a obdobie jeho vlády bolo úspešné až do ďalšieho neúspešného stretu s Angličanmi v bitke pri Solway Moss v roku 1542. Jakub zomrel krátko potom, čo sa mu narodila dcéra Mária I.
Kráľovná Mária náhľad|vpravo|Kráľovná Mária I. Henrich VIII. začal vojenské akcie, ktoré mali viesť k sobášu jeho syna Eduarda s Máriou Stuartovnou. Mária I. bola preto poslaná do Francúzska (ako nevesta nasledovníka francúzskeho trónu) a jej záujmy v Škótsku hájila jej matka Mária de Guise. Po smrti Henricha VIII. vyrazilo anglické vojsko pod vedením Eduarda Seymoura do Škótska, zvíťazilo v bitke pri Pinkie Cleugh a obsadilo Edinburgh. Mária de Guise požiadala Francúzsko o vojenskú pomoc, ale potom, čo v Anglicku došlo k výmene regentov, Angličania sa v roku 1550 stiahli zo Škótska.
Mária de Guise od roku 1554 prevzala regentstvo a podporovala francúzske záujmy v krajine, čo ale vyvolalo nespokojnosť medzi protestantmi, ktorí považovali Angličanov za prirodzených spojencov. Mária de Guise zomrela v roku 1560. Po podpise mierovej dohody z Edinburghu došlo k stiahnutiu francúzskeho aj anglického vojska zo Škótska. Ku koncu roku 1560 bola začatá reformácia, keď Škótsky parlament zakázal Rímskokatolícku cirkev a vykonávanie omší.
Kráľovná Mária I. bola vo Francúzsku vychovávaná v duchu katolíctva a v roku 1558 sa vydala za francúzskeho princa Františka a po smrti jeho otca nasledujúci rok sa stala aj francúzskou kráľovnou. Po smrti svojho manžela sa Mária, vtedy devätnásťročná, rozhodla vrátiť do Škótska. Napriek svojmu súkromnému presvedčeniu sa nepokúsila obnoviť katolícke náboženstvo v protestantskej krajine a tým rozhnevala významných katolíckych šľachticov. Jej šesťročná vláda bola poznamenaná krízami spôsobenými rozpormi medzi vplyvnými aristokratmi. Jej tajomník David Riccio bol zavraždený, potom bol zabitý aj jej nepopulárny manžel lord Darnley. Bola zajatá a uväznená a v júli 1567 bola nútená abdikovať v prospech svojho syna princa Jakuba I. Stuarta.
Z väzenia sa jej podarilo utiecť, ale roku 1568 po porážke v bitke pri Langside bola nútená utiecť do Anglicka a zanechať v Škótsku svojho syna zastupovať regentmi. V Anglicku sa stala nádejou katolíkov, bola ale obvinená zo zrady a na príkaz Alžbety I. popravená. V roku 1603 po smrti bezdetnej Alžbety I. pripadol anglický trón synovi Márie I. – Jakubovi I., ktorý tak vládol obom krajinám, v Anglicku ako Jakub I. a v Škótsku ako Jakub VI. Bol to tedy škótsky kráľ, ktorý vládol Anglicku.
Vojna biskupov
Aj keď Škótsko aj Anglicko odmietli pápežovu autoritu, prebiehala reformácia v oboch krajinách odlišne. Anglicko zachovalo väčšinu katolíckych tradícií, vrátane liturgie a bohoslužby, v Škótsku sa presadzoval radikálnejší kalvinizmus. Jakub sa snažil presadiť, aby Škótska cirkev prijala anglický prístup, ale neuspel. Jeho syn Karol I. postupoval tvrdšie a v roku 1637 zaviedol povinnosť použitia anglickej Knihy všeobecných modlitieb ako základného dokumentu pre škótsku cirkev, čo v krajine vyvolalo silný odpor.
Zástupcovia rôznych vrstiev spoločnosti v roku 1638 vytvorili národný covenant, dokument odmietajúci Karolove reformy. V septembri toho istého roku v Glasgowe národné zhromaždenie cirkvi vylúčilo biskupov vymenovaných anglickým panovníkom z cirkvi. Karol zhromaždil vojsko, ale pretože obe strany nechceli spor vyhrotiť, bol v Berwicku dohodnutý prechodné uzmiernenie. Rozpory neboli riešené a v roku 1640 bola Karolova severná armáda Škótmi pri Newburne porazená. Karol sa snažil povolať posily z katolíckeho Írska, ale po silných protestoch v Anglicku aj Škótsku bol nútený od tohto plánu odstúpiť. Pre získanie finančných prostriedkov na výpravu do Škótska bol nútený zvolať jednanie anglického parlamentu. Poslanci požadovali na oplátku po panovníkovi reformy, ktoré Karol odmietol uskutočniť. Tento spor neskôr vyústil do občianskej vojny.
Občianska vojna
Po vypuknutí občianskej vojny požiadal anglický parlament škótskych covenanterov o vojenskú pomoc proti Karolovi. Škóti dostali záruku vytvorenia samostatnej škótskej cirkvi a prehĺbenie reforiem v Anglicku. Škótske vojsko hralo podstatnú rolu v porážke Karolovho vojska, obzvlášť v bitke pri Marston Mooru.