Anne Geneviève L’Huillierová (; * 16. august 1958, Paríž, Francúzsko) je francúzska fyzička. L’Huillierová je profesorkou atómovej fyziky na Lundskej univerzite vo Švédsku.
Vedie skupinu attosekundovej fyziky, v ktorej študuje pohyb elektrónov v reálnom čase, pomocou ktorej možno pochopiť priebeh chemických reakcií na atómovej úrovni. Jej experimentálny a teoretický výskum je považovaný za základ attochémie. V roku 2003 sa jej a jej skupine podarilo prekonať svetový rekord v najkratšom laserovom pulze s dĺžkou 170 attosekúnd.
L’Huillierová sa v roku 2004 stala členkou Kráľovskej švédskej akadémie vied. Obdržala rôzne fyzikálne ocenenia, vrátane Wolfovej ceny za fyziku v roku 2022. V roku 2023 obdržala Nobelovu cenu za fyziku za „vývoj experimentálnych metód, pomocou ktorých možno vytvoriť attosekundový pulz svetla na štúdium elektrónovej dynamiky v hmote“.
Život
Vzdelanie L’Huillierová sa narodila v Paríži v roku 1958. V roku 1979 získala dva magisterské tituly, tzv. „double degree“, a to z teoretickej fyziky a matematiky. Na doktorské štúdium zmenila zameranie na experimentálnu fyziku na Pierre and Marie Curie University. Jej dizertačná práca bola na tému viacnásobnej viacfotónovej ionizácie v laserových poliach o vysokej intenzite. Svoj výskum robila na Commissariat à l'énergie atomique et aux énergies alternatives (CEA) pri Paríži.
Kariéra Ako post-doktorský študent pracovala L’Huillierová na Chalmers Technical University v Göteborgu vo Švédsku a na University of Southern California v Los Angeles v Spojených štátoch. V roku 1986 získala permanentnú pozíciu ako výskumník na CEA Paríž-Saclay.
V roku 1992 sa zúčastnila experimentu v Lunde, kde bol umiestnený jeden z prvých titánovo-zafírových pevnolátkových laserov na femtosekundové pulzy v Európe. V roku 1994 sa presťahovala do Švédska, pričom sa v roku 1995 stala vyučujúcou a o dva roky neskôr profesorkou na Lundskej univerzite. Taktiež je členom správnej rady Institut d'optique vo Francúzsku.
Výskum L’Huillierovej výskum sa týka experimentálnych i teoretických aspektov generácie vysokých harmonických frekvencií, ktoré odpovedajú extrémne krátkym svetelným pulzom v ultrafialovej oblasti trvajúcim desiatky až stovky attosekúnd. V roku 1987 L’Huillierová pozorovala, že plyny ako argón reagujú na laser tým, že sa excitujú a následne emitujú dodatočné žiarenie alebo vyššie harmonické frekvencie (tzv. overtóny), na rôznych násobkoch frekvencie lasera.
V roku 1991 L’Huillierová, v spolupráci s Kennethom Schaferom a Kennethom Kulanderom, ukázala numerické simulácie časovo závislej Schrödingerovej rovnice, aby pochopili generáciu vyšších harmonických frekvencií. Najprv predikovali tvar spektra vyšších harmonických frekvencií a podmienky fázovej synchronizácie. V roku 1994 spolu s Maciejom Lewensteinom a Paulom Corkumom ukázali celú kvantovú teóriu generácie vyšších harmonických frekvencií.
L’Huillierová používa attosekundové zdroje (lasery) na štúdium ultrarýchlej dynamiky elektrónov v atómových a molekulových systémoch. V roku 2003 jej sekupina prekonala svetový rekord na najkratší laserový pulz, ktorý trval 170 attosekúnd. Tieto zdroje sú považované za najrýchlejšie „kamery“ na svete a využívajú extrémne krátke pulzy svetla na meranie elektrónv, ich pohybu či zmien ich energie. L’Huillierovej metódy štúdia a manipulovania elektrónov pomocou svetla položili základy attochémie, nakoľko umožňujú študovať elektrónové procesy počas chemických reakcií.
V roku 2010 poukázal experiment, ktorý viedol Ferenc Krausz na Inštitúte Maxa Plancka pre kvantovú optiku, na nezrovnalosti medzi teóriou a experimentálnymi výsledkami oneskorenia fotoemisie v atómoch neónu. L’Huillierovej skupina v Lunde našla riešnie tohto problému v roku 2017, kedy experimentálne odhallili príspevok radiatívneho Augerovho efektu. Korekciou tohto efektu dospela L’Huillierovej skupina k skvelému súhlasu experimentu s teóriou.
Ocenenia L’Huillierová bola v Nobelovom výbore pre fyziku v rokoch 2007 až 2015 a od roku 2004 je členkou Kráľovskej švédskej akadémie vied.
V roku 2022 obdržala Wolfovu cenu za fyziku spolu s Ferencom Krauszom a Paulom Corkumom. V tom istom roku obdržala francúzsky rad čestnej légie.
V roku 2023 získala L’Huillierová Nobelovu cenu za fyziku spolu s Ferencom Krauszom a Pierrom Agostinim za „vývoj experimentálnych metód, pomocou ktorých možno vytvoriť attosekundový pulz svetla na štúdium elektrónovej dynamiky v hmote“.
V novembri 2023 dostala titul doctor honoris causa z Univerzity Paris-Saclay. V marci 2024 dostala titul doctor honoris causa z Univerzity v Bordeaux a v máji z Universidade do Porto.
Osobný život L’Huillierová je vydaná za Claesa-Görana Wahlströma, ktorý je taktiež profesorom na Lundskej univerzite. Majú dve deti.
Referencie
Iné projekty
Zdroj
Kategória:Francúzski fyzici Kategória:Švédski fyzici Kategória:Francúzski nositelia Nobelovej ceny Kategória:Nositelia Nobelovej ceny za fyziku Kategória:Švédski nositelia Nobelovej ceny Kategória:Nositeľky Nobelovej ceny Kategória:Ženy vo fyzike Kategória:Členovia United States National Academy of Sciences Kategória:Absolventi École Normale Supérieure Kategória:Osobnosti z Paríža