História mincí siaha tisícky rokov do minulosti a je príbehom vývoja obchodovania a ekonomiky. Pred vynájdením mincí prebiehalo obchodovanie formou výmenného obchodu (napr. výmenou dobytka za obilie a pod.). Tento spôsob obchodovania bol však často neefektívny. Preto niektoré kultúry zaviedli tzv. komoditné peniaze (napr. mušle, soľ, čaj, kožušiny alebo kovy). Ale až zavedenie mincí prinieslo univerzálny a ľahko prenosný výmenný prostriedok.
Vznik prvých mincí Lýdia náhľad|Lýdska minca z obdobia 610 - 560 pred Kr. Prvé mince vznikli približne v 7. storočí pred naším letopočtom v Lýdii, čo je dnes územie Turecka. Boli vyrobené z elektra, prírodnej zmesi zlata a striebra. Na lýdskych minciach je zobrazená hlava leva, heraldický odznak vládnucej dynastie. Predpokladá sa, že vznikli za vlády kráľa Alyattesa II., ktorý vládol Lýdii približne v rokoch 610 – 550 pred Kristom.
Samotný vynález razenia mincí pripisoval Lýdom už grécky autor Xenofanes z Kolofónu. Neskôr tento výrok potvrdili aj nálezy samotných mincí, ktoré boli objavené pri vykopávkach v rokoch 1904 – 1905 pod veľkým Artemidiným chrámom v Efeze.
Mince s hlavou leva boli razené v odstupňovaných nominálnych hodnotách, najväčšia vážila 4,7 gramu (= 1/3 lýdskeho statéru), najmenšia (1/48 statéra) len 0,29 gramu. Pozoruhodné je, že okrem nich sa vyrábali ešte drobnejšie nominálie s hmotnosťou 0,15 gramov a priemerom len 4 milimetre (1/96 statéra), ktoré mali vyrazenú leviu labu. Aj tieto menšie mince boli pre svoj obsah zlata cennejšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Určité indície naznačujú, že mince v hodnote 1/24 statéru postačovali na kúpu ovce alebo bušlu obilia.
Rovnako ako u iných raných mincí, aj lýdske mince majú na rube jednoduchú priehlbinu, ktorá bola vytvorená počas procesu razby úderom razníka používaného na vtlačenie prázdnej planžety do raznice nákovy.
náhľad|Kroisova zlatá minca Sofistikovanejší systém razenia mincí bol vyvinutý za vlády ďalšieho lýdskeho kráľa Kroisosa (syn Alyattesa II.). Vďaka pokročilejšej metalurgii, sa podarilo separovať z elektra čisté striebro a zlato, čo umožnilo produkovať mince v stanovenom nominálnom systéme. Kráľovi Kroisosovi sa tak pripisuje vytvorenie prvého bimetalického systému razenia mincí. Razil zlaté aj strieborné mince rôznych veľkostí, ktoré predstavovali rôzne hodnoty. Všetky Kroisosove mince majú vyrazeného leva a býka, ktorý symbolizujú silu a mužnosť. Väčšina z mincí pochádza z obdobia okolo roku 561 pred Kr.
Kroisove zlaté a strieborné mince boli nájdené pri vykopávkach starovekého mesta Sardy, ktoré bolo dobité Peržanmi okolo roku 540 pred Kristom. Zlaté statéry, vyrazené za vlády Kroisosa, si v Egejskom svete vďaka overenénu obsahu zlata získali obľubu ako druh medzinárodnej obchodnej meny. Finančný zápis z roku 440/439 dosvedčuje, že okrem iných mincí sa v jednej z aténskych pokladníc stále ukladali aj Kroisosove zlaté mince.
Staroveké Grécko náhľad|Hemiobol s vyobrazením konskej hlavy Za druhé najstaršie mince na svete sú považované hemioboly, ktoré sa prvýkrát dostali do obehu okolo roku 600 – 500 pred Kristom. Sú charakteristické vyobrazením konskej hlavy a boli vyrobené z fragmentov striebra. Pochádzajú z mesta Cyme v starovekej Iónii, ktoré bolo geograficky blízko Lýdie. Iónski Gréci boli prví, ktorí používali mince (hemioboly) na veľkoobchodný predaj a nakoniec rozšírili myšlienku trhovej ekonomiky do zvyšku sveta.
náhľad|Strieborný statér z Ejiny Prvým gréckym mestským štátom mimo územia Malej Ázie, ktorý si začal raziť mince, bola Ejina. Tento ostrovný mestský štát, ktorý sa nachádzal 27 kilometrov od pobrežia Atén, bol už v siedmom storočí pred Kristom veľkým obchodným centrom. Námorníci z Ejiny, plaviaci sa do všetkých častí starovekého sveta, boli medzi prvými, ktorí sa dozvedeli o vynáleze razenia mincí. Ich skúsensti z pobrežia Malej Ázie pravdepodobne urýchlili prijatie tohto nového prostriedku výmeny. Okolo roku 600 pred Kristom tak vznikajú prvé Ejinské mince, ktoré zobrazovali charakteristickú morskú korytnačku, zvyčajne s bodkovaným alebo hladkým pancierom. V polovici 5. storočia pred Kristom bola korytnačka nahradená korytnačkou s jasne definovanými nohami a segmentovaným pancierom.
Tieto mince boli vyrobené výlučne zo striebra, pretože obyvatelia Ejiny nemali prístup k zlatým baniam. Obchodníci z Ejiny rýchlo rozšírili túto "korytnačiu" menu po všetkých častiach stredomorského sveta a väčšina obchodných miest, do ktorých priplávali ich lode, prijímali tieto mince ako štandardné platidlo.
Staroveká Čína náhľad|Ying yuan z obdobia 600 - 500 pred Kr. Približne v rovnakom čase, ako vznikli prvé západné mince, sa objavili mince aj v starovekej Číne. Predpokladá sa, že čínske razenie mincí sa vyvinulo nezávisle od razenia mincí západného štýlu.
Prvé zlaté mince tohto časového obdobia vydal štát Čchu, aby štandardizovali obchod v rámci svojich hraníc. Tieto mince sa nazývajú Jing Juan a najstaršie z nich sa datujú okolo roku 600 alebo 500 pred Kristom. Ide o hrubé obdĺžnikové kusy zlata, na ktorých boli vyrazené nápisy označujúce hodnotu alebo hmotnosť mince, ktorá sa číta ako juan.
Perzská ríša náhľad|Zlatý dareik Keď perzský kráľ Kýros Veľký v polovici 40. rokov 6. storočia pred Kr. porazil Kroisosa a pričlenil Lýdske kráľovstvo k Perzskej ríši, tak sa postaral o to, aby razenie etablovaných mincí typu lev a býk pokračovalo. Takže nasledujúcich tridsať rokov zostali tieto mince oficiálnym platidlom perzskej vlády v západnej Malej Ázii. Zatiaľ čo mince zostali počas tohto dlhého obdobia fyzicky nezmenené, umelecký štýl dizajnu leva a býka upadal. Na rozdiel od subtílneho, naturalistického stvárnenia zvierat v počiatočnej fáze razby, zvieratá počas masovej výroby mincí za Peržanov nadobudli štylizovanejší vzhľad. Za Peržanov sa tiež upustilo od menších čiastkových nominálnych hodnôt a razba sa stala v podstate razbou dvoch veľkých nominálnych hodnôt: zlatý statér alebo kroisoid (8,06 g) a strieborné siglos alebo šekel (5,35 g) v hodnote jednej dvadsatiny zlatého statéru.
Okolo roku 515 pred Kristom perzský kráľ Dareios I. definitívne ukončil razenie mincí lýdskeho typu leva a býka a nahradil ich typicky perzskými obrazmi. Jeden variant znázorňoval kráľa Dareia s korunou na hlave a držiaceho luk a na druhom je výjav kráľa strieľajúceho z luku. Vo všeobecnosti sa však tlačili dva typy nominálií – zlatý statér, ľudovo nazývaný dareik (podľa svojho tvorcu) a strieborné siglo.
Strieborné mince sa razili v Sardách a slúžili ako primárna mena perzského administratívneho a vojenského systému v západnej Malej Ázii (vo zvyšku Perzskej ríše neboli v obehu). Zlatý dareik mal štandardnú hmotnosť 8,4 gramu a bol v hodnote 20 strieborných mincí. Zlato použité v minciach malo veľmi vysokú kvalitu s rýdzosťou až 95,83 %.
Koncom 5. storočia pred Kristom sa perzskí satrapovia v Malej Ázii rozhodli raziť svoje vlastné mince. Dárius považoval takéto zasahovanie za zločin, ktorý sa trestal smrťou, pretože právo na razenie mincí bolo považované za výlučne kráľovskú výsadu.
India náhľad|Karšpana z rokov 525-465 ped Kr. Hoci historici nie sú jednotní v otázke vzniku mincí v Indii, vo všeobecnosti prevláda názor, že prvé mince boli v Indii razené okolo 6. storočia pred Kristom. Tieto rané mince vytvorili Mahadžanapadovia z Indo-ganžskej nížiny, ktorí sa to naučili v západnej Ázii. Mince sa nazývali sa Karšpanas, Puranas alebo Pana.
Na rozdiel od mincí zo západnej Ázie, rané indické mince neboli kruhové. Boli vyrábané tak, že sa vzal plochý, aj keď často nepravidelne tvarovaný kus striebra, narezal sa na správnu hmotnosť a potom sa na prednú časť použilo razidlo. Existovalo viacero razidiel so širokou škálou symbolov.
Indické strieborné mince zvyčajne vážili 3,6 gramu a mali veľkosť približne 12 až 17 mm. Obrovské množstvo týchto mincí vydalo kráľovstvo Magadha (približne 600 – 321 pred Kristom) a neskôr aj Maurjovská ríša (321 – 187 pred Kristom).
Rímska ríša Rímska republika náhľad|Bronzová semuncia (215-211 pred Kr.) Rímske mince sa začali prvýkrát vyrábať koncom 4. storočia pred Kristom v Taliansku a v ich razení sa pokračovalo v celej ríši ďalších osem storočí. Nominálie a hodnoty mincí sa neustále menili, ale určité typy, ako napríklad sestercius a denár, pretrvali a zaradili sa medzi najznámejšie mince v histórii.
V ranom období republiky sa v Ríme nepoužívali mince, ale skôr systém bronzových závaží, tzv. aes rude. Tieto závažia boli dosť veľké, kedže každé z nich malo hmotnosť 324 gramov. Napriek svojej hmotnosti a nepraktickosti sa toto "platidlo" vyrábalo až do roku 218 pred Kristom.
náhľad|Prvá rímska strieborná minca (281 pred Kr.)
Keď Rimania expandovali do strednej Itálie, zabezpečili si, že mohli začať vyrábať mince z drahých kovov - zlata, striebra a bronzu. Prvé rímske mince boli malé a vyrobené z bronzu. Išlo o mince nízkej hodnoty vyrobené v Neapolise z roku 326 pred Kristom a niesli legendu PΩMAIΩN. Výroba prvých strieborných mincí prebiehala od začiatku 3. storočia pred Kristom a podobali sa súčasným gréckym minciam. Tie mali hodnotu dvoch gréckych drachiem a niesli legendu ROMANO, z ktorej sa neskôr stala ROMA. Kvôli finančnej potrebe sa razili aj zlaté mince (aurei).
V roku 211 pred Kristom bol zavedený úplne nový systém razenia mincí. Prvýkrát sa objavil strieborný denár, ktorý bol hlavnou striebornou mincou Ríma až do 3. storočia nášho letopočtu. Denár vážil 54 gramov alebo 2 unce. Existovali aj iné mince, ako napríklad strieborný victoriatus, ktorého hmotnosť sa rovnala trom štvrtinám denára, quinárie v hodnote polovice denára a iné bronzové a zlaté mince, ktoré sa však nemali tak široké využitie.
Ako sa Rím rozširoval a získaval stále viac zdrojov od svojich nepriateľov, začalo striebro nahrádzať bronz ako najdôležitejší materiál na razenie mincí. Stalo sa tak najmä po akvizícii strieborných baní v Macedónsku v roku 167 pred Kristom. To viedlo k obrovskému rozmachu strieborných mincí, ku ktorému došlo v roku 157 pred Kristom.
Cisárske obdobie náhľad|Zlatý aureus cisára Augusta Za vlády cisára Augusta bol zavedený jednotný mincový systém: Aureus – zlatá minca v hodnote 25 denárov, Denarius – strieborná minca, Sestercius, dupondius – bronzové a mosadzné mince.
Augustov nový systém by tvoril základ rímskeho razenia mincí na ďalšie tri storočia. Mince boli z veľkej časti razené v Ríme, ale významnou výnimkou bola mincovňa Lugdunum (dnešný Lyon vo Francúzsku). Tá od roku 16 pred Kristom až do polovice 1. storočia nášho letopočtu vyrábala väčšinu zlatých a strieborných mincí. Ďalšie významné mincovne, aj keď so sporadickou produkciou boli napríklad v mestách Antiochia, Alexandria a Cézarea. Po nástupe Severovskej dynastie sa výroba mincí začala rozširovať po celej ríši. Stovky jednotlivých miest v celej ríši razili svoje vlastné mince, najmä tie menších nominálií.
náhľad|Bronzový sestercius s podobizňou cisára Hostiliana (rok 250 po Kr.) Mince sa razili nepretržite, pretože zdanenie pokrývalo iba 80 % cisárskeho rozpočtu a nedostatok financií sa dorovnával zavedením ďalších mincí do obehu. Aj napriek stále sa zvyšujúcej ťažbe drahých kovov sa niektorí extravagantní cisári dostávali do vážnych finančných problémov. Jedným z riešení tejto situácie bolo, že znížili hmotnosť alebo obsahu kovu v minciach a tým zvýšili peňažnú zásobu. Nero to urobil v roku 64 n. l., keď znížil obsah zlata v minciach o 4,5 % a striebra o 11 %. K podobnému znehodnoteniu mincí pristúpil aj Commodus, Septimius Severus a Caracalla, ktorí vyrobili antoninianus, ktorý mal mať nominálnu hodnotu dvoch denárov, ale v skutočnosti mal hodnotu len jeden a pol. Postupne sa strieborné mince dostali z rýdzosti na 50 % a potom nadol, až kým nedosiahli historické minimum, len 2 % obsahu striebra. Situácia sa ešte zhoršila po barbarských inváziách v 3. storočí n. l. a výsledný finančný tlak na impérium viedol ku kolapsu striebornej meny, takže ekonomiku držali nad vodou iba zlaté mince a naturálny tovar.