Bohdan Andrijovyč Didyckyj (vlastným menom Teodosij, resp. Feodosij Andrijovyč Didyckyj; * 1. február 1827, Uhniv, Rakúske cisárstvo, dnes Ukrajina† 19. január 1909, Ľvov, Rakúske cisárstvo, dnes Ukrajina) bol ukrajinský spisovateľ, redaktor a novinár pochádzajúci z východnej Haliče. Patril k spisovateľom s promoskovskou orientáciou.
Životopis Bohdan Andrijovyč Didyckyj sa narodil 1. februára 1827 v meste Uhniv v rodine gréckokatolíckeho kňaza Andrija Didyckého a jeho manželky Marianny, rodenej Kučynskej. Narodil sa ako dvojča s bratom Antonijom. Študoval na gymnáziách v mestách Ľvov a Przemyśl a následne na Viedenskej univerzite.
Už v mladosti prejavil záujem o literatúru. Pod vplyvom Tarasa Hryhorovyča Ševčenka a Ivana Petrovyča Kotľarevského vydal zbierku Pisni ruskoho kobzaria (po slovensky Piesne ruského kobzara). Známou sa stala aj jeho poéma Buj-Tur Vsevolod, kňaz Kurskyj (po slovensky Buj-Tur Vsevolod, knieža kurské).
Zaujal rázne odmietavý postoj proti používaniu latinky v ukrajinčine, o čom písal v publikácii O neudobnosti latinskoj azbuki v pismennosti ruskoj (po slovensky O nepohodlí latinskej azbuky v písomnosti ruskej). Po roku 1848 prechádzal na promoskovskú orientáciu. Vydal brožúru V odin čas naučiťsia molurusinu po-velikorusski (po slovensky Za hodinu sa naučí malorusín po veľkorusky), kde vyjadril názor, že existuje jeden „ruský jazyk“ s dvoma možnosťami výslovnosti. Brožúru vydal anonymne, avšak rakúska polícia ju skonfiškovala.
Didyckyj sa narodil ako Feodosij. Po revolúcii v roku 1848 však začal používať pseudonym Bohdan, čo predstavuje doslovný slovanský preklad gréckeho mena Theodóros.
Ako novinár sa aktívne angažoval pri vydávaní časopisu Slovo (po slovensky Slovo) a almanachu Halycka Zoria-aľbum (po slovensky Haličská hvierzda-album). Svoje pamäte napísal v publikácii Svoježitevi zapiski (po slovensky Zápisy svojho života). Väčšinu svojich poém napísal v tzv. jazyčiji, majú však nižšiu umeleckú hodnotu. Vytvoril a v roku 1849 publikoval vlastný preklad Slova o pluku Igorovom do tzv. jazyčija.
Počas rokov 1861 až 1871 redigoval časopis Slovo (po slovensky Slovo) vydávaný najskôr v národnom jazyku, neskôr v tzv. jazyčijí, kde písal články informujúce haličského čitateľa o tvorbe Tarasa Hryhorovyča Ševčenka či Osypa-Jurija Adaľbertovyča Feďkovyča a ďalších. Vďaka jeho úsiliu ľvovská litografia A. Kostkevyča v roku 1862 vydala prvý portrét Tarasa Hryhorovyča Ševčenka na Haliči.
Bohdan Didyckyj v roku 1866 v Ľvove vydal učebnicu otca Mychajla ObrocihoRuska čytanka dľa nyžčoji hymnaziji (po slovensky Ruská čítanka pre nižšie gymnáziá), kde boli prvýkrát v rámci haličského vyučovacieho programu uvedené diela naddniprianskych spisovateľov (Leonid Ivanovyč Hlibov, Jevhen Pavlovyč Hrebinka, Mychajlo Oleksandrovyč Maksymovyč, Taras Hryhorovyč Ševčenko...). Touto učebnicou sa začala výučba diela Tarasa Hryhorovyča Ševčenka v ukrajinských školách.
Bohdan Andrijovyč Didyckyj zomrel 19. januára 1909. Bol pochovaný v spoločenskej hrobke moskovofilov na Lyčakivskom cvyntari (po slovensky Lyčakovskom cintoríne) v Ľvove.
Diela
Pisni ruskoho kobzaria (po slovensky Piesne ruského kobzara, 1853). Koňušyj (po slovensky Koniar, 1853). Narodna istorija Rusi (po slovensky Národná história Rusi, 1858). O neudobnosti latinskoj azbuki v pismennosti ruskoj (po slovensky O nepohodlí latinskej azbuky v písomnosti ruskej, 1859). Spor o ruskuju azbuku (po slovensky Spor o ruskú azbuku, 1859). Buj-Tur Vsevolod, kňaz Kurskyj (po slovensky Buj-Tur Vsevolod, knieža kurské, 1860). Narodnaja istorija Rusi ot načala do novejšich vremen... Časť vtoraja (po slovensky Národná história Rusi od začiatku modernej doby... Časť druhá, 1868).
Referencie
Literatúra
Iné projekty
Zdroj
Kategória:Ukrajinskí spisovatelia Kategória:Ukrajinskí novinári Kategória:Absolventi Viedenskej univerzity Kategória:Pochovaní na Lyčakivskom cintoríne