Viktor Beránek (* 13. september 1951, Praha) je bývalý správca Chaty pod Rysmi (), horský nosič a disident obdobia normalizácie v Československu.
Najprv vystriedal niekoľko tatranských chát a na Chate pod Rysmi pracoval od roku 1977 do 2025. V rozhovore pre českú Pamäť národa povedal, že v Starom Smokovci žil kvôli horám. A nie len kvôli ich kráse, ale hlavne preto, že sa tam cítil slobodný. Mohol tam žiť naplno a robiť to, čo chcel. Tá sloboda sa podľa neho nedá nahradiť ničím.
Do zamestnania ho prijal až František Kelle st., chatár Zbojníckej chaty, lebo za nepracovanie mu hrozil trest za príživníctvo. Beránkovou zásadou ostalo všetko vynášať na chatu na chrbte.
Životopis Mladosť a vzdelanie Narodil sa v Prahe. V šiestich rokoch sa s rodičmi presťahoval najskôr do Tatranskej Lomnice a následne do Starého Smokovca. Po absolvovaní ôsmich rokov základnej školy nastúpil na strednú všeobecnú školu, ktorú po troch rokoch opustil. Podľa dostupných informácií bol zo školy vylúčený za odmietnutie učiť sa ruštinu, keď si do zošita ako názov predmetu napísal "okupantčina". Mal povesť protikomunistického živlu, čo by mu pravdepodobne znemožnilo štúdium na univerzite.
Odpor proti okupácii
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy V auguste 1968, keď mal Viktor Beránek šestnásť rokov, prechádzali Popradom tanky smerujúce na sever do Prahy počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy. Miestni obyvatelia prepichli pneumatiky sprievodných vozidiel, aby tanky nemohli prejsť, a hádzali na ne všetko, čo mali po ruke. Beránek sa spolu s ďalšími zúčastnil na aktoch odporu, keď prepichli palivové nádrže poslednému tanku, ktorý bol následne zapálený.
Výročie okupácie Totalitný režim sa pripravoval na prvé výročie okupácie. Približne týždeň pred 21. augustom 1969 začala vlna zatýkania zameraná na osoby, od ktorých sa dalo očakávať vyjadrenie nesúhlasu. V roku 1969 sa ešte vyskytli momenty odporu, napríklad po víťazstve československého hokejového tímu nad Sovietskym zväzom 21. marca 1969, keď ľudia v noci pochodovali cez Smokovec a niekto pred budovou HZS predniesol prejav. Daný rečník bol v priebehu roka zo služby prepustený. Podľa Beránkovho hodnotenia bolo v tomto období prepustených viacero ľudí s cieľom vystrašiť ostatných.
Beránek a jeho skupina, ktorú označuje za "bandu dlhovlasých chuligánov", sa tiež pripravovali na prvé výročie okupácie. Približne týždeň pred 21. augustom 1969 pokryli kúpeľné mesto Starý Smokovec rôznymi protiokupačnými sloganmi. Používal Dubčekove citáty ako "Stačí urobiť krok vpred a za sebou budeš mať priateľa" a "Rusi, Rusi, to slovo sa mi hnusí". Podozrenia bezpečnostných síl, ktoré takmer okamžite padli na mladého autora sloganov, potvrdila správa od niekoho z jeho blízkych. Beránek sa výrazne odlišoval od ostatných – na tričku mal písmeno "R" ako "rebel" a na nohaviciach nápis Jan Palach. Počas výsluchu v roku 1969 vyhlásil, že Palacha považuje za hrdinu.
Výsluch a útek V čase týchto udalostí pracoval Beránek v kotolni v Smokovci. Príslušníci Verejnej bezpečnosti ho požiadali, aby s nimi išiel na desať minút, avšak výsluch trval niekoľko hodín. Keď príslušníci VB telefonovali, aby zavolali eskortu, ktorá ho mala odviezť na týždeň do Košíc, Beránek prebehol okolo príslušníka, preskočil mrežované, ale nezamknuté dvere a ušiel. Keďže ešte nemal osemnásť rokov, súd mu udelil podmienečný trest. Za neoprávnenú absenciu bol prepustený z práce. V 70. rokoch 20. storočia Štátna bezpečnosť otvorila na Beránka spis pod krycím menom Baran.
Začiatok kariéry v horách Sedemnásťročný Beránek sa príliš netrápil koncom svojej kariéry kotlára. Avšak § 188a zákona č. 86/1950 Zb., Trestný zákonník, v znení zmien a doplnení z 1. januára 1957, všeobecne známy ako "parazitizmus", vyžadoval, aby v priebehu niekoľkých dní našiel nové zamestnanie. V tej dobe bolo ťažké nájsť niekoho, kto by ho zamestnal. Beránek podnikol dlhú túru a skončil na Zbojníckej chate, kde oslovil majiteľa chaty, starého pána Kelleho, ktorý ho zamestnal. Tak sa dostal do horského prostredia, do sveta, kde sa život odohráva prevažne vo výške 2 000 metrov nad morom, medzi majiteľov chát, nosičov a horolezcov – ľudí, pre ktorých bola sloboda hodnotou. Niekoľko mesiacov pracoval ako nosič, až kým sa nemusel hlásiť na povinnú vojenskú službu.
Vojenská služba Beránek strávil dva roky (1970–1972) v armáde pod vodnou priehradou Nechranice. Priehrada, ktorá je najdlhšou zemnou priehradou na svete, má 3 280 metrov na dĺžku, 9 metrov na šírku a týči sa 47,5 metra nad kasárňami. Zadržiava 287,56 miliónov kubických metrov vody. Priehrada bola vybudovaná v rokoch 1961 až 1968, pričom jej výstavba viedla k vysídleniu a zatopeniu šiestich dedín.
Beránek opisuje toto obdobie ako uvedomenie si rozdielu medzi dvoma svetmi - svetom hôr a slobody na jednej strane a svetom za ostnatým drôtom v kasárňach pod priehradou, svetom útlaku a šikany na strane druhej. V období normalizácie prebiehali v kasárňach rôzne druhy politického výcviku. Vojaci tajne počúvali Rádio Slobodná Európa a následne provokovali veliteľov pripomienkami získaných informácií. Beránek pristupoval k situácii s kombináciou provokácie a humoru.
Nosič vo Vysokých Tatrách Po skončení vojenskej služby sa Beránek vrátil do tatranských horských chát. Pracoval ako nosič a postupne nosil zásoby do všetkých chát vo Vysokých Tatrách. Bežný náklad nosiča predstavuje 50–70 kg a bežná trasa je približne 7 km s priemerným prevýšením okolo 700 metrov, a to za akýchkoľvek poveternostných podmienok. Niektorí tatranskí nosiči sa stali legendami na Slovensku vďaka noseniu bremien mnohonásobne ťažších. Rekordmanom v nosení bremien do horskej chaty Chata pod Rysmi je Viktor Beránek s nákladom 122 kg. V roku 2018 boli vysokohorskí nosiči zaradení do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Kríže a pamätné tabule vo Vysokých Tatrách
Kríž na vrchole Vysokej Jedným z významných predmetov vynesených do Vysokých Tatier je kríž na vrchole Vysokej (2 547 m n. m.). V roku 1955 ho postavili majiteľ chaty Oldřich Bublík, jeho manželka Margita Mayerová-Bublíková (v 60. rokoch dramaturgička Slovenského národného divadla) a majiteľ chaty Miroslav Jílek. Umiestnením kríža na vrchol Vysokej chceli uctiť pamiatku svojho priateľa, horolezca Václava Raifa, ktorý sa údajne otvorene hlásil k protirežimovým názorom. Beránek zdôrazňuje, že v tej dobe to vyžadovalo neuveriteľnú odvahu.
Kríž na vrchole Vysokej nebol jediný, ktorý si napriek odporu režimu udržal svoje miesto. V chate sa vždy nachádzal kríž, ktorý bol umiestnený na stene v kuchyni, priamo pred očami návštevníkov. Komunistickí funkcionári z toho robili veľký rozruch. Keď sa konali Medzinárodné mládežnícke výstupy na Rysy, museli kríž presunúť tak, aby nebol viditeľný. Pri zvesení kríža zo steny a vykúrení chaty sporákom však na stene zostal biely obrys, ktorý bol viditeľný cez zakúrenú miestnosť. Po skončení masového podujatia výstupu na Rysy, na ktorom sa zúčastnila vládna delegácia, sa kríž vždy vrátil na svoje miesto.
Pamätné tabule V. I. Lenina Na jednom z vrcholov Rysy, naproti krížu na Vysokej, boli pripevnené pamätné tabule V. I. Lenina. Vladimir Iljič Lenin, ktorý bol od roku 1907 v exile, pobýval v lete 1913 v poľskej dedine Biały Dunajec. Traduje sa, že v tom roku vyliezol na jeden z vrcholov Rysy z poľskej strany. O päťdesiatsedem rokov neskôr, v roku 1970, tam bola po prvýkrát umiestnená pamätná tabuľa.
Tabule boli opakovane strhávané a zhadzované zo skaly, preto boli na vrchol Rysy umiestňované ďalšie, odolnejšie verzie. Nakoniec Poliaci vyrobili kovovú tabuľu, ktorou sa chválili kvôli jej pevnosti. Išlo o päťramennú kvetinu s Leninovou hlavou uprostred a nápisom "Komunizmus, mládež ľudstva". Skladala sa zo šiestich častí, každá vážila 30 kg. Vznikol však problém, kto všetky časti vynesie na vrchol. Inštalácia tejto poslednej tabule prebehla v 80. rokoch tesne pred tradičným mládežníckym propagandistickým výstupom na Rysy, hoci nosiči túto prácu vykonávali neochotne napriek dobrej odmene.
Medzinárodné mládežnícké výstupy na Rysy Tradícia mládežníckych výstupov na Rysy vznikla v roku 1957 na počesť Svetového festivalu mládeže v Moskve. Pôvodne malo ísť o výstup desiatich ľudí na najvyšší vrchol Československa – Gerlachovský štít, vtedy nazývaný Stalinov vrchol (počas Slovenského štátu 1939–1945 nazývaný Slovenský vrchol). Nakoniec, pravdepodobne v záujme väčšieho internacionalizmu, multinacionality a dostupnosti z poľskej strany, sa každý rok niekoľko sto mladých ľudí vydávalo na výstup na Rysy zo slovenskej strany. V roku 1961 zdolalo vrchol 12 000 ľudí, vrátane vysokopostavených predstaviteľov režimu.
Správca Chaty pod Rysmi V roku 1977 sa Viktor Beránek stal správcom horskej chaty Chata pod Rysmi (2 250 m n. m.). Pridal sa tak k trvalým obyvateľom Vysokých Tatier, kde okrem správcov chát, nosičov a horolezcov pôsobili aj pohraničníci. Pohraničníci mali za úlohu okrem ochrany Československa pred ďalším satelitným štátom Sovietskeho zväzu – Poľskom – aj chrániť Leninovu tabuľu a odhaľovať pašerákov.
Beránek charakterizuje vzťahy s pohraničníkmi ako problematické. Pohraničníci mali značnú moc a údajne konzumovali veľké množstvo alkoholu. Vyhrážali sa možnosťou falošného obvinenia z napadnutia, pričom by ako svedok vystúpil ich kolega. Každý deň chodili zo Štrbského Plesa na Rysy kontrolovať, či je všetko v poriadku.
Pamätná tabuľa Lenina bola často poškodzovaná rôznymi spôsobmi. Najčastejšie na nej niekto zanechal výkaly. Pohraničníci museli tabuľu na druhý deň vyčistiť pomocou čistiaceho prostriedku Sidol, ktorý tabuľu poškodil, takže v 80. rokoch bola dvojfarebná. Obyvatelia chaty pohraničníkov trápili aj inými spôsobmi. Keďže sa v tom čase hovorilo o pašovaní koní z Poľska, rozhádzali pred chatu konský trus. Pohraničníci si mysleli, že sa pašujú kone, a hľadali ich v okolí chaty v skalnatom teréne 2 250 metrov nad morom.
Atmosféra na chate počas normalizácie Chata pod Rysmi sa v nadmorskej výške 2 250 metrov stala miestom, kde podľa Beránka sloboda išla oveľa ďalej ako "tam dole". Na chatu chodili horolezecké skupiny, ktoré si so sebou prinášali gitary. Všetci sa oslovovali krstnými menami a naďalej tak robia. Celá chata spievala pri štyroch alebo piatich gitarách. Hrali sa pesničky Karla Kryla: Nevidomá dívka, ktorú poznali všetci, a Bratříčku zavírej vrátka, ktorá sa hrala každý večer.
Medzi návštevníkmi boli určite aj informátori ŠtB, čo však nikdy nepredstavovalo problém, pretože nikto o tom nehovoril. Návštevníci chaty vedeli o Charte 77, sledovali politické dianie a sympatizovali s disidentmi. Na jeseň, keď nastala inverzia, bolo na vrchole krásne modro a pod chatou boli mraky. Hmla pomaly stúpala a v chate sa vtipkovalo, že komunizmus sa dole vyparuje.
Pokus o emigráciu Na začiatku 80. rokov, v čase určitého uvoľnenia režimu, Viktor Beránek získal povolenie na cestu do Juhoslávie. Mesto Gorica, ktoré je od roku 1947 rozdelené na slovinskú a taliansku časť, bolo v tom čase hranicou medzi východným a západným blokom. V poludnie, keď hodiny na neďalekom kostole odbíjali a strážca bol pravdepodobne na obede, Beránek narazil na hraničné stĺpy. Pri hranici bola len stolička a v diaľke vyli psy. Beránek prešiel kúsok po hrebeni pozdĺž hraničnej línie, cez les dole kopcom k záhradám domov, cez plot, cez dvor a von bránou.
Snažil sa stopovať do rakúskeho mesta Traiskirchen neďaleko Viedne, kde sa v tom čase nachádzal tábor pre utečencov z východného bloku. Uvádza, že sa nedostal veľmi ďaleko. Každý večer ležal vo svojom spacom vaku a premýšľal, či urobil správne rozhodnutie. V Československu mal lásky a chatu, kde bol štyri alebo päť rokov. Po troch dňoch sa rozhodol vrátiť. Za peniaze, ktoré mal, si kúpil lyže. Na poludnie znova vyliezol do záhrady toho istého domu, prešiel na zadnú stranu, prekročil hranicu k stoličke, ktorá bola znova prázdna. Zvončeky znova zvonili a psy znova vyli. Ani pri návrate ho nechytili.