thumb|Talianska rekonštrukcia miest Seleukia a Ktésifón Seleukia nad Tigrisom bolo dôležité staroveké mesto založené Seleukom I. Nikátorom okolo roku 307 – 300 pred Kristom. Nahradilo Babylon ako hlavné mesto regiónu a stalo sa významným hlavným mestom Seleukovskej ríše, pričom sa o toto postavenie delilo s ďalšími významnými mestami, ako napríklad Antiochia.
Nachádzalo sa na strategickom mieste, kde sa zbiehajú rieky Tigris a Eufrat, na území dnešného Iraku. Prosperovalo ako rušný prístav a uzol obchodných ciest spájajúcich Perziu, Čínu a Indiu a dosiahlo pozoruhodnú prosperitu okolo roku 175 – 170 pred Kristom s populáciou, ktorá mohla dosiahnuť 600 000 obyvateľov. Mesto bolo domovom rozmanitého obyvateľstva vrátane Grékov, Babylončanov a Židov, pričom si zachovalo samosprávnu grécku správu. V druhom a treťom storočí pred Kristom bola Seleukia jedným z najväčších helenistických hlavných miest, porovnateľným s Alexandriou v Egypte a väčším ako Antiochia v severnej Sýrii.
Počas svojej histórie zažila Seleukia rôzne konflikty a zmeny v riadení, utrpela škody počas povstaní a zahraničných invázií vrátane rozsiahleho obliehania Partmi. Napriek týmto výzvam zostalo mesto centrom helenistickej kultúry a myslenia a dalo vzniknúť významným filozofom a učencom. Úpadok Seleukie sa nakoniec začal po inváziách a zmenách moci, čo viedlo k jej opusteniu ako významného mestského centra. Archeologické vykopávky v oblasti odhalili pozostatky jej opevnenia, obytnej architektúry a kultúrnych pamiatok, ktoré odrážajú zmes gréckych, semitských, iránskych a rímskych vplyvov, ktoré charakterizovali toto pozoruhodné mesto.
Dejiny mesta thumb|Horná časť bronzovej sochy Herakla objavenej v Seleukii
Po smrti Alexandra Veľkého sa kráľom ázijskej časti Alexandrovej ríše stal Seleukos I. Nikátor. Centrom seleukovskej ríše bolo spočiatku starobilé mesto Babylon, ktoré sa však čoskoro stalo aj centrom odporu proti cudzej nadvláde. Preto sa macedónsky generál rozhodol mesto oslabiť tým, že mu vezme obchod a poľnohospodárske bohatstvo. Docielil to tak, že medzi rokmi 309 až 301 pred Kristom vybudoval nové hlavné mesto, ktoré pomenoval Seleukia (Seleukia nad Tigrisom je dnešné pomenovanie, ktoré slúži na odlíšenie od ostatných miest s názvom Seleukia).
Mesto založil Seleukos I. Nikátor na brehu jazera v najužšom mieste medzi Eufratom a Tigrisom, kde Kráľovský (Nahrmalský) kanál spájal dve rieky severne od tohto miesta. Seleukia nahradila Babylon ako hlavné mesto krajiny a stala sa hlavným mestom jeho ríše. Práve v Seleukii na Tigrise sídlil kráľovský dedič a bolo zriadené centrum dynastického kultu.
thumb|Spodná časť sochy Herakla, na pravom stehne má nápis v gréčtine a na ľavom v partštine
Seleukia na Tigrise slúžila ako nesmierne rušný prístav pre riečnu lodnú dopravu až do Perzského zálivu a ako miesto stretnutia konvojov privážajúcich textil z Perzie, hodváb z Číny a širokú škálu tovaru z Indie. V rokoch 175 – 170 zažila mimoriadny rozmach prosperity a podľa Plínia Staršieho nakoniec dosiahla počet obyvateľov 600 000. Medzi týmito obyvateľmi neboli len Gréci, ale aj mnohí Babylončania a početní Židia. Mesto si však zachovalo svoju samosprávnu grécku ústavu a správu, a to aj po škodách, ktoré utrpelo počas povstaní vyvolaných Molonom z Médie (220) a satrapom Timarchosom (164 – 162), a po ďalšom zničení počas dobytia Mezopotámie partským kráľom Mithridatom I. (okolo roku 141).
Zo Seleukie pochádzal napríklad popredný stoický filozof Diogenes „Babylonský“ (zomrel okolo roku 150) a astronóm „Seleukos Chaldejský“. Toto miesto bolo často dejiskom prudkých frakčných sporov a autonómne mince z rokov 88 pred Kristom, 42 – 38 pred Kristom a 14/15 po Kristovi zrejme svedčia o povstaniach proti Partom (je známe, že napríklad partský kráľ Vardanes I. podrobil mesto sedemročnému obliehaniu, čo skončilo jeho kapituláciou).
Seleukiu vypálila Trajánova armáda (116), prestavala v menej gréckom a viac parthskom štýle. Ale po otvorení jej brán Avidiovi Cassiovi (164/5) – poprednému generálovi Marka Aurélia a Lucia Vera – jej budovy utrpeli z jeho rúk ďalšiu vlnu ničenia, čo urýchlilo úpadok helenizmu v Babylonii. Pri tejto príležitosti okupácia rímskymi vojskami (ktoré sa nakazili morom od miestnych obyvateľov) netrvala dlho; ale obnovila sa, keď do mesta vstúpil Septimius Severus a zistil, že ho Partovia opustili (197/8). Keď sa Mezopotámia dostala pod kontrolu sasánovských Peržanov, miesto bolo opustené a nebolo znovu osídlené, ale ich kráľ Ardašír (Artaxerxes) I. (224 – 241) založil v blízkosti nové mesto s názvom Veh-Ardašír, ktoré si naďalej udržiavalo ústredné postavenie v medzinárodnom obchode. V roku 283 však rímsky cisár Karus porazil sasánovského Bahrama II. a dobyl Seleukiu (ale keď krátko nato zomrel, perzská vláda sa obnovila).
Vykopávky odhalili časti obranných kanálov a priekop a kamenných opevnení postavených na základoch z pálených tehál. Hrdinská svätyňa (Heroon) vyrobená z tohto materiálu bola podľa fragmentárneho nápisu zrejme zasvätená Seleukovcovi Demetriovi II. (145 – 140). Na južnej strane mesta, vedľa miesta, ktoré mohlo byť námestím s portikom, stálo divadlo. V blízkosti Kráľovského kanála, ktorý pretekal Seleukiou, sa našli dve svätyne; a odkrytie obytného bloku vrhlo veľa svetla na domácu architektúru tohto pozoruhodného centra, v ktorom sa stretávajú grécka, semitská, iránska a rímska kultúra.
Objavenie a archeologické práce
Seleukiu objavil Leroy Waterman, profesor z Michiganskej univerzity, ktorý v tejto oblasti hľadal staroveké mesto Opis. Pri prieskume babylonskej topografie upútali pozornosť profesora Watermana dve mohyly na západnom brehu Tigrisu oproti Ktésifonu. Jedna z týchto mohyl ležala 1,6 kilometra severozápadne od rieky a jej veľkosť naznačovala, že sa na nej nachádzalo dôležité mesto a že rieka kedysi tiekla vedľa nej. Hypotézu profesora Watermana potvrdili letecké snímky, ktoré urobilo Kráľovské letectvo umiestnené v Bagdade. Waterman sa domnieval, že mesto Opis, ktoré hľadal, leží pod touto mohylou, a preto začal 29. decembra 1927 s vykopávkami. Tie pokračovali (dočasne prerušené hospodárskou krízou) šesť sezón až do roku 1937. Pod záštitou Michiganskej univerzity sa vykopávky vykonávali v mene Americkej školy orientálneho výskumu v Bagdade s finančnými prostriedkami poskytnutými Múzeom umenia v Tolede a Múzeom umenia v Clevelande. Prvých päť sérií výskumu (1927 – 1932) viedol profesor Waterman a v poslednej, šiestej sérii pôsobil ako generálny riaditeľ profesor Clark Hopkins, tiež z Michiganskej univerzity.
Hoci vykopávky Michiganskej univerzity nakoniec neodhalili mesto Opis, archeológom sa už počas predbežného výskumu lokality podarilo objaviť tri úrovne osídlenia Seleukie (neskôr rozšírené na štyri) a viac ako tisíc predmetov, ako aj známky staršieho babylonského osídlenia. Zároveň letecké fotografie a letecké mapy regiónov (išlo o jedno z prvých použití leteckej fotografie v archeológii) potvrdili obdĺžnikový vzor ulíc, ktorý naznačoval existenciu významného mesta. Potom ako sa potvrdilo, že danej lokalite sa nachádzala Seleukia, začal Waterman a jeho expedícia rozsiahle vykopávky.
thumb|Soška nahej ženy (3. až 2. storočie pred Kristom)
V sezóne 1929 – 1930 tím vyčistil blok domov od úrovne I (115 – 227 po Kristovi) a prepracovanejšej budovy venovanej Seleukovi ako zakladateľovi ríše. Obsahovala 21 miestností okolo troch strán štvoruholníkového nádvoria. Watermanova druhá predbežná správa (1928 – 1932) opisuje vykopávky toho istého bloku cez tri odlišné úrovne osídlenia, ktorými sú: úroveň osídlenia Partmi, známa ako úroveň II (43 – 116 po Kristovi), úroveň III (141 pred Kristom – 43 po Kristovi), počas ktorej bolo helenistické mesto autonómne pod partskou vládou, úroveň IV (307 – 141 pred Kristom), počas ktorej bolo mesto hlavným mestom Seleukovcov.
Počas týchto vykopávok archeológovia objavili viac ako 3 500 predmetov. Medzi ne patril písomný materiál, ako napríklad klinopisná tabuľka, fragmenty gréckych nápisov, razené a popísané predmety, partské a seleukovské mince a viac ako 259 bitúmenových odtlačkov pečatí. V hojnom množstve sa objavili aj figúrky, keramika a ďalšie predmety každodennej potreby. Zatiaľ čo väčšinu týchto predmetov možno datovať medzi rokmi 290 pred Kristom a 200 po Kristovi, vykopávky mohyly Tel Umar v roku 1932 odhalili vo vonkajšom múre z partského obdobia opätovne použitú tehlu datovanú pečiatkou do roku 821 pred Kristom, teda počas novobabylonského obdobia.
Historický význam náleziska Vďaka hojnému archeologickému materiálu bolo možné zrekonštruovať súkromný život, obchod a umenie a remeslá starovekého mesta. Pre vedcov však bola mimoriadne zaujímavá úloha Seleukie ako zóny kultúrneho sprostredkovania a výmeny medzi Východom a Západom.
Nedostatok znalostí o partskom a sasánovskom období (spôsobený nestabilnou situáciou na Blízkom východe) dlho blokoval pokusy o rekonštrukciu súvislej histórie tohto regiónu. Pri štúdiu dejín blízkovýchodnej architektúry počas storočí po Alexandrovom dobytí sa napríklad historici umenia obracajú na Seleukiu na Tigrise, pretože po celé generácie zostala najdôležitejším centrom postalexandrijskej gréckej civilizácie na Blízkom východe. Jej architektúra podľa Dr. Watermana predstavuje „chýbajúci článok“ medzi helenistickým a sasánovským štýlom, ktorý ukazuje výsledky miešania gréckych s východnými prvkami.
Jedným typom objektu, ktorý je veľmi ilustratívny pre takéto kultúrne miešanie, je seleukovská dekoratívna štuka. V Seleukii sa dekoratívna omietka používala na nádvoriach, v dôležitých miestnostiach a pri vchodoch budov a v skutočnosti bola jedným z najbežnejších dekoratívnych materiálov. Pokiaľ ide o štýl takejto štuky, zatiaľ čo niektoré motívy v Seleukii jasne pochádzajú z grécko-rímskych vzorov bežných na Blízkom východe, iné motívy vykazujú silný vplyv východného dizajnu. Napríklad kruhová rozeta so štyrmi alebo šiestimi lupeňmi vyrezaná do plochého povrchu naznačuje partský vplyv. Hlboké celkové opakovanie vzoru rozety bolo obzvlášť prispôsobivé omietke a Partovia ho preniesli do štukových mriežok, ktoré sa dnes tak bežne spájajú s Blízkym východom. Zatiaľ čo prítomnosť helenistických motívov v plytkom reliéfe môže naznačovať západný pôvod, vedci sa na základe vykopávok v Seleukii zhodujú, že používanie dekoratívnej štuky v vzoroch svetla a tieňa pravdepodobne prišlo do Mezopotámie spolu s Partmi, ktorí ju už dávno prispôsobili tradičným helenistickým plánom domov a dekoratívnym témam.
Pre historikov Blízkeho východu má nevyčísliteľnú hodnotu výskum keramiky zo Seleukie. Kelseyho múzeum má najväčšiu zbierku partskej keramiky mimo Iraku. Kniha Partská keramika zo Seleukie na Tigrise od Nelsona C. Debevoisa sa zaoberá takmer 1 600 seleukskými nádobami, ktoré zostali neporušené alebo dostatočne kompletné na to, aby poskytli tvar kresby. Debevoise zaznamenáva históriu partskej keramiky v meste, ktoré bolo dve storočia kultúrnym centrom helenistického života v „krajine dvoch riek“. Produkty hrnčiarskeho kruhu, ktoré sú hneď po minciach ako datovací materiál, poskytujú jednu z najlepších chronologických mierok pre archeológov. Vzhľadom na samotnú povahu materiálu však keramika zriedka zostáva neporušená a zriedka má dátum. Archeológovia sa preto musia spoliehať na katalógy porovnávacieho materiálu, z ktorých žiadny v oblasti partskej keramiky neexistoval pred univerzitnou expedíciou do Seleukie.
thumb|Tetradrachma Mithridata I.