Andrej Grigorievič Škuro (; * 19. január 1887, Paškovskaja, Krasnodarská oblasť, Ruská ríša† 17. január 1947, Moskva, ZSSR) bol ruský vojenský dôstojník kozáckeho pôvodu, aktívny veliteľ bieleho hnutia v ruskej občianskej vojne. Po porážke žil v exile. Cez druhú svetovú vojnu kolaboroval s nacistami, bol zajatý Britmi a odovzdaný do ZSSR. V roku 1947 spolu s ďalšími bývalými dôstojníkmi bieleho hnutia popravený.

Životopis

Raný život Narodil sa v stanici Paškovskaja (dnes súčasť Krasnodaru) v Kubánskej oblasti v kozáckej rodine. Počas prvej svetovej vojny sa Škuro stal veliteľom špeciálnej partizánskej jednotky, ktorá vykonala niekoľko odvážnych nájazdov za nemeckými líniami. Počas vojny bol Škuro za svoj hrdinský výkon povýšený na plukovníka.

Ruská občianska vojna Na jar roku 1918, po nastolení boľševického režimu, Škuro zorganizoval protiboľševickú kozácku jednotku v oblasti Batalpašinska na Kaukaze. V máji a júni 1918 podnikol nájazdy do Stavropolu, Jessentuki a Kislovodska. Po oficiálnom vstupe do Denikinovho Dobrovoľníckeho vojska sa stal veliteľom Kubánskej kozáckej brigády, ktorá sa čoskoro zväčšila a stala sa divíziou. V máji 1919 mal Škuro ako mladý generálporučík pod svojím velením celý jazdecký zbor kozákov.

Škuro, hoci bol charizmatický a odvážny, prejavoval statočnosť, ktorá často hraničila s bezohľadnosťou, utrpel niekoľko zranení a získal si povesť pre svoju prefíkanosť. Mnohí vo vrchnom velení Bielej armády ho však považovali za nedisciplinovaného, nepredvídateľného a nekontrolovateľného.

Podľa sovietskych historikov boli jeho jednotky (vrátane jeho náčelníka štábu Jakova Slaščova) obzvlášť kruté a náchylné k rabovaniu. Naproti tomu vo svojich pamätiach (ktoré Škuro nadiktoval v roku 1921) opisuje mnoho prípadov, keď ušetril životy nepriateľov, dokonca aj boľševických komisárov (ktorých bieli zvyčajne bezodkladne popravili). Škuro tvrdil, že zachránil pred popravou prápor Červenej armády zložený z židovských dobrovoľníkov, ktorých bieli zajali, a že sa otvorene postavil proti pogromom voči židovskému obyvateľstvu a zabránil im v tom. Keď však Denikinova dobrovoľnícka armáda v auguste 1919 dobyla Kyjev, spáchala na Židoch rozsiahly pogrom. Počas dvoch dní násilia zomrelo viac ako 20 000 ľudí. Po týchto udalostiach sa so Škurom rozprával Supreskin, zástupca charkovskej židovskej komunity, kde mu Škuro otvorene povedal, že „Židia nedostanú žiadne zľutovanie, pretože sú všetci boľševici“.

Hoci si generál Bielej armády Piotr Vrangeľ cenil iniciatívu, od svojich podriadených požadoval aj disciplínu. Vrangeľ nakoniec Škura znechutil a po reorganizácii armády mu nedal veliteľskú pozíciu. To viedlo k Škurovej rezignácii. Škuro tvrdil, že Denikin aj Vrangeľ dostatočne nerozumeli kozáckej spoločnosti, čo bolo na úkor protiboľševickej veci, a že v dôsledku toho niektoré ich rozhodnutia kozákov odcudzili – hoci Bieli kozáci zostali hlboko nepriateľskí voči politike boľševikov.

V exile Po porážke Bielych, žil Škuro v exile, prevažne vo Francúzsku a Juhoslávii. Počas prvých niekoľkých rokov on a niekoľko ďalších kozáckych partnerov predvádzali svoje skvelé jazdecké umenie a vystupovali v cirkusoch ako trikoví jazdci po celej Európe. Okrem toho pokračoval v protisovietskych aktivitách. Ruské emigrantské memoáre vykresľujú Škura ako veľmi živého muža, ktorý si užíval spoločenské stretnutia s množstvom tanca, spevu, pitia a živého rozprávania príbehov o minulých časoch.

Druhá svetová vojna V roku 1941 Škuro súhlasil, že sa stane jedným z organizátorov protisovietskych kozáckych jednotiek pozostávajúcich z bielych emigrantov a sovietskych (väčšinou kozáckych) vojnových zajatcov v spojenectve s nacistickým Nemeckom. Spolu s mnohými ďalšími exulantmi dúfal, že to povedie k rozpadu Sovietskeho zväzu. V roku 1944 bol Škuro poverený velením „kozáckej zálohy“, ktorá bola nasadená predovšetkým v Juhoslávii proti partizánom. V roku 1945 bol Škuro zadržaný britskými silami v Rakúsku a odovzdaný sovietskym úradom v rámci operácie Keelhaul. Vojenské kolégium Najvyššieho súdu Sovietskeho zväzu odsúdilo Andreja Škura na trest smrti. 17. januára 1947 bol spolu s Piotrom Krasnovom popravený obesením.

Referencie

Iné projekty

Zdroj

Kategória:Príslušníci Bielej armády Kategória:Osobnosti ruskej občianskej vojny Kategória:Kozácke osobnosti Kategória:Ruské vojenské osobnosti Kategória:Ruské osobnosti prvej svetovej vojny Kategória:Kolaboranti Kategória:Popravené osobnosti