Boris Georgijevič Perčatkin (rus. Борис Георгиевич Перчаткин; * 1. júla 1946) je ľudskoprávny aktivista a najznámejší predstaviteľ náboženského emigračného hnutia v meste Nachodka na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia. V Spojených štátoch amerických sa významne podieľal na presadení tzv. „Lautenbergovho dodatku“ z roku 1989, vďaka ktorému mohol do USA emigrovať približne milión ľudí z krajín bývalého ZSSR.
Životopis Mladosť a spojenie s cirkvou Boris Perčatkin sa narodil do rodiny vojenského pilota, ktorý tragicky zahynul pri autonehode krátko po synovom narodení. Jeho matka sa neskôr opäť vydala za vojaka, ktorého však v roku 1953 zatkli za neuposlúchnutie rozkazu počas nepokojov a odsúdili na 25 rokov vyhnanstva v pracovných táboroch vo Vorkute. Vo veku 16 rokov Perčatkin objavil v Nachodke letničnú cirkev a stal sa jej členom. Postupne začal zhromažďovať informácie o prenasledovaní veriacich v Sovietskom zväze a tieto správy aktívne odovzdával zahraničným novinárom.
Zapojenie do emigračného hnutia a kontakty s disidentmi (1976 – 1980) V roku 1976 nadviazal Perčatkin spolu so svojimi spolupracovníkmi Vasilijom Patruševom, V. A. Burlačenkom a Vladimirom Stepanovom kontakt s moskovskými disidentmi. Tí im odporučili, aby dali vznikajúcej emigračnej vlne organizovanú podobu. V tom istom roku Nachodku navštívila zástupkyňa Moskovskej helsinskej skupiny L. V. Voroninová. Odvtedy Perčatkin systematicky usiloval o hromadný odchod letničných kresťanov zo ZSSR. Zároveň rozoslal výzvy OSN, Svetovej rade cirkví a hlavám štátov, ktoré podpísali Helsinský záverečný akt. V týchto dokumentoch upozorňoval na sústavné prenasledovanie veriacich v ZSSR.
V roku 1977 sa spolu s Nikolajom Goretojom v mene letničných kresťanov obrátil na veriacich celého sveta a verejne sa zastal zatknutých disidentov Alexandra Ginzburga, Jurija Orlova a Anatolija Ščaranského. Následne sa pripojil k verejnej hladovke zástupcov rôznych kresťanských konfesií, ktorej cieľom bolo vymôcť prenasledovaným kresťanom povolenie na odchod zo ZSSR .
Dňa 20. decembra 1978 sa na pošte v Nachodke pokúsil odoslať novoročný telegram vtedajšiemu americkému prezidentovi Jimmymu Carterovi s prosbou, aby venoval pozornosť ľuďom, ktorým je odopieraná sloboda vyznania .
Od roku 1979 organizačne zastrešoval vznik Centra veriacich usilujúcich sa o emigráciu a ašpiroval na jeho vedenie. V roku 1980 bol zvolený za tajomníka novovytvorenej Rady cirkví sovietskych letničných kresťanov usilujúcich sa o emigráciu.
Koncom roku 1979 adresoval Perčatkin vyhlásenie Kongresu a vláde USA, ako aj vládam Kanady, Austrálie, Veľkej Británie, NSR, Francúzska a Talianska. V dokumente opísal sovietsku realitu, prístup KSSZ k náboženstvu a vtedajšiu protináboženskú legislatívu.
Štátne represie a väznenie Ako najaktívnejší člen výboru veriacich, ktorí podali žiadosť o emigráciu, sa stal terčom sovietskych úradov. Tie proti nemu a jeho rodine rozpútali v miestnej tlači ostrú kampaň; vyšli napríklad očierňujúce články s názvami ako „Pokrytec vo veľkom i v malom“, „Presvedčenie z vypočítavosti“ alebo „Kým nie je neskoro“.
Dňa 21. augusta 1980 bol v Nachodke zatknutý a koncom marca 1981 odsúdený podľa článku 190.1 Trestného zákonníka RSFSR na dva roky odňatia slobody za „šírenie vedome lživých výmyslov hanobiacich sovietske štátne a spoločenské zriadenie“. Podľa správ stanice Hlas Ameriky mu boli počas vyšetrovania a súdneho procesu podávané psychotropné látky (neuroleptiká), po ktorých strácal vedomie.
Po svojom prepustení v auguste 1982 pokračoval v boji za právo na emigráciu. Vo februári 1983 bol však opäť zatknutý a následne odsúdený podľa článku 218 ods. 2 Trestného zákonníka RSFSR na ďalšieho poldruha roka väzenia za nedovolené ozbrojovanie (nosenie chladnej zbrane).
Diplomatická činnosť a emigrácia do USA V roku 1987 vypracoval pre americký Kongres správu „O stave náboženstva v ZSSR“. Dokument bol v Kongrese verejne prečítaný a Perčatkin bol pozvaný na rokovanie s vtedajším ministrom zahraničných vecí USA Georgom Shultzom, predsedom Najvyššieho súdu Williamom Rehnquistom a námestníkom ministra zahraničných vecí pre náboženské otázky. Keď v máji 1988 pricestoval prezident Ronald Reagan do Moskvy na stretnutie s Michailom Gorbačovom, bol Perčatkin ako zástupca sovietskych protestantov prizvaný do 40-člennej delegácie, ktorá sa stretla s prvou dámou Nancy Reaganovou. Počas zhruba dvojhodinového rozhovoru s ňou preberal otázky náboženskej slobody a dostal od nej pozvanie, aby so správou o situácii veriacich v Sovietskom zväze vystúpil priamo v Kongrese USA.
Spolu s celou svojou rodinou emigroval do USA 26. júla 1988. Hneď 4. augusta toho istého roku vystúpil v americkom Kongrese s prejavom o genocíde veriacich v Sovietskom zväze, o ktorom potom ďalej rokoval so zákonodarcami a diplomatmi. Výsledkom týchto snáh bolo v roku 1989 schválenie tzv. Lautenbergovho dodatku, ktorý niesol meno demokratického senátora za New Jersey Franka Lautenberga. Len počas prvých desiatich rokov platnosti tohto zákona legálne presídlilo do Spojených štátov asi 350 000 utečencov prenasledovaných z náboženských dôvodov. Do roku 2010 sa tento počet vyšplhal k zhruba jednému miliónu osôb. Hromadný exodus letničných kresťanov z Nachodky odštartoval už v roku 1988, kedy vycestovalo 152 dospelých, a v nasledujúcom roku ich nasledovalo ďalších 45 dospelých (nepočítajúc deti).
Ľudskoprávna činnosť v USA Počas svojho pôsobenia v USA založil Perčatkin webové stránky, kde detailne zmapoval svoje zatknutie, väznenie a celú históriu boja za právo na emigráciu. Stál taktiež pri zrode kresťanskej ľudskoprávnej organizácie American-Russian Relief Committee (ARRC). Okrem toho napísal autobiografickú knihu „Ohnivé chodníky“ (Огненные тропы), ktorá sa dočkala niekoľkých vydaní.
V lete 2025 vystúpil Perčatkin spoločne so svojimi spolupracovníkmi na Ministerstve zahraničných vecí USA a pred Komisiou USA pre medzinárodnú náboženskú slobodu (USCIRF). Upozornil tu na to, že kresťanskí pacifisti v Rusku a na Ukrajine čelia prenasledovaniu, diskriminácii a trestnému stíhaniu, je im odopierané právo na náhradnú civilnú službu a za odmietnutie účasti v bojoch podliehajú násilnej mobilizácii, zatýkaniu a vyhrážkam. Z toho dôvodu začal lobovať za vytvorenie špeciálnej migračnej kvóty, ktorá by sa vzťahovala na ukrajinských kresťanských pacifistov prichádzajúcich do Spojených štátov v rámci programu U4U.
Zmienky Zastania našiel Boris Perčatkin okrem iného u významného disidenta Andreja Sacharova, ktorý ho po boku ďalších politických väzňov výslovne spomenul vo svojej eseji „Zodpovednosť vedcov“ z roku 1981.
Bibliografia Perčatkin, Boris — Огненные тропы. Seattle (USA), 2002. — 222 s.
Referencie
Zdroje
Externé odkazy
Kategória:Narodenia v 1946 Kategória:Sovietski disidenti Kategória:Protestanti Kategória:Politickí väzni Kategória:Aktivisti za ľudské práva Kategória:Politickí aktivisti Kategória:Osobnosti USA