Giuseppe Fortunino Francesco Verdi (* 10. október 1813, Le Roncole, Taliansko – † 27. január 1901, Miláno) bol taliansky hudobný skladateľ. Jeho dielo bolo veľmi populárne už za jeho života a zostáva ním dodnes.
Život Narodil sa v mestečku Roncole neďaleko Parmy. Prvé hudobné vlohy prejavil ako osemročný, a tak mu rodičia v bazáre kúpili spinet.
Svoje hudobné vzdelanie získal v Bussete, kam sa presťahoval v roku 1824, od Ferdinanda Provesiho. Potom študoval súkromne (na konzervatórium ho v roku 1832 pre „nedostatok talentu“ nevzali) kompozíciu v Miláne u Vincenza Lavigna. V rokoch 18361839 bol dirigentom mestského orchestra a riaditeľom hudobnej školy v Bussete. V roku 1838 Giovanni Ricordi kúpil jeho autorské práva. Ricordiovci vlastnili celý Verdiho život.
Od roku 1839 žil ako slobodný umelec v Miláne, v Paríži a na svojom majetku pri Bussete. O mesiac nato mu zomrel syn a po pár mesiacoch zomrela aj dcéra a manželka. Písal sa rok 1840 a mladý vdovec musel prehltnúť fatálny neúspech svojej druhej opery, ktorú po premiére stiahli z repertoáru. Zdrvený Verdi sa utiahol do súkromia a krízu sa pokúsil vyriešiť prácou. Jeho prvým ozajstným úspechom bola opera Nabucco (1842) s premiérou v La Scale a spevom sopranistky Giuseppiny Strepponiovej, ktorá sa stala jeho milenkou a neskôr druhou ženou. Táto biblická opera s nezabudnuteľným židovským zborom v závere tretieho dejstva z neho spravila národného skladateľa číslo jeden.
V posledných rokoch života sa venoval revízii starších diel a celkom úspešne sa pokúsil vykročiť zo sveta opery svojím Requiem a sakrálnymi skladbami Te Deum a Stabat mater. Vlastenecké námety prvých opier ho spojili s hnutím za zjednotenie Talianska, preto zomrel ako národný hrdina.
Zomrel 27. januára 1901 na následky komplikovaného infarktu. Komorný smútočný obrad sa konal presne podľa jeho želania „Bez hudby a spevu“. Ulice Milána v deň pohrebu zaplnilo asi štvrť milióna Talianov.
Charakteristika tvorby Stredobodom jeho opier je človek. Jeho estetickým krédom bola jednoduchosť, prirodzenosť a pravdivosť. Bol realistom, volil pravdivú charakteristiku a napriek zdanlivo naivným a konvenčným prostriedkom strhuje pravdivosť citového zážitku pátosom, silou vášne a ušľachtilosťou hudobnej krásy. Operná tvorba G. Verdiho vychádza z dvestoročnej tradície talianskej opery. Používal tradičné, uzavreté formy. Faktúra jeho orchestra nikdy neprerástla do symfonických rozmerov.
Verdi chcel svoju hudbu založiť na pravdivosti pocitov a vernosti ich melodického vyjadrenia. Bol špecialista na melódiu, dramatickosť a orchestrálnu farebnosť. V jeho dielach všetko stojí na ľudskom hlase, nikdy nedovolil dominovať orchestru. Zaujímal ho predovšetkým človek – a keď mu cenzúra v Maškarnom bále zakázala historický rámec deja, Verdi jednoducho spravil zo švédskeho kráľa bostonského guvernéra a podstate opery to vôbec neublížilo.
Jeho tvorba sa delí do troch období:
Spočiatku nadväzoval na G. Donizettiho, V. Belliniho u G. Rossiniho, ale prejavoval už originálnu melodickú a rytmickú vynaliezavosť, veľký dramatický talent a vášnivú, temperamentnú citovosť. Neskôr prevzal do svojho štýlu prvky veľkej francúzskej opery a prekonával ju v jej vlastnom rámci (Don Carlos), zdokonalil svoju skladateľskú techniku a obohatil orchestrálnu zložku, ktorá sa stala čoraz väčším dramatickým a charakteristickým činiteľom. Vrcholom tohto vývoja je opera Aida (1871). Po vyše desaťročnom odmlčaní nasledovali majstrovské diela (Othello, Falstaff), charakterizované jednotne komponovanými scénami a dejstvami, individuálnou charakteristikou hrdinu, ďalším stupňovaním funkcie orchestra, výrazným diferencovaním melódie a zjemňovaním harmónie pri stupňovanej dramatickej sile. Othello bol vrcholným vývojovým stupňom talianskej vážnej opery a Falstaff vrcholom i prekonaním opery buffa.
Diela Opery Oberto, gróf zo San Bonifacia (1839) – Oberto, Conte di San Bonifacio Jeden deň kráľom (1840) – Un giorno di regno Nabucco (1842) – Nabucodonosor Lombarďania (1843) – I lombardi alla prima crociata Ernani (1844) Dvaja Foscariovci (1844) – I due Foscari Panna Orleánska (1845) – Giovanna d'Arco Alzira (1845) Attila (1846) Macbeth (1847) Zbojníci (1847) – I masnadieri Korzár (1848) – Il corsaro Bitka pri Legnane (1849) – La battaglia di Legnano Luisa Miller (1849) Stiffelio (1850) Rigoletto (1851) Trubadúr (1853) – Il Trovatore La traviata (1853) Veľké opery: Sicílske nešpory (1855) – Les vêpres siciliennes / I vespri siciliani Simon Boccanegra (1857) Maškarný bál (1859) – Un ballo in maschera Sila osudu (1862) – La forza del destino Don Carlos (1867) Aida (1871) Othello (1887) Falstaff (1893)
Iné (výber) Sláčikové kvarteto e mol (1873) Rekviem (1874) – Requiem Quattro Pezzi sacri (1898): Ave Maria Te Deum Stabat Mater Laudi alla Vergine Maria 16 romancí pre spev a klavír (1838) – Sei Romanze: Non t'accostar all'urna (Jacopo Vittorelli) More, Elisa, lo stanco poeta (Tommaso Bianchi) In solitaria stanza (Vittorelli) Nell' orror di note oscura (Carlo Angiolini) Perduta ho la pace (Luigi Balestra z Fausta od Goetheho) Deh, pietoso, o addolorata (Balestra z Fausta od Goetheho) Kantáta L'ino delle nazioni
Pozri aj Il più grande italiano di tutti i tempi
Iné projekty
Kategória:Talianski hudobní skladatelia Kategória:Operní skladatelia Kategória:Skladatelia romantizmu Kategória:Senátori Senátu Talianskeho kráľovstva Kategória:Členovia Académie des beaux-arts Kategória:Držitelia Radu Pour le Mérite Kategória:Nositelia veľkokríža Radu čestnej légie Kategória:Nositelia Radu svätého Stanislava Kategória:Osobnosti na maďarských poštových známkach Kategória:Osobnosti na portugalských poštových známkach Kategória:Osobnosti na rakúskych poštových známkach Kategória:Osobnosti na talianskych poštových známkach