Slovenská republika (do prijatia Ústavy 21. júla 1939 s oficiálnym názvom Slovenský štát; ďalšie názvy pozri nižšie) bola čiastočne uznaný klérofašistický satelitný štát nacistického Nemecka, ktorý existoval v období od vyhlásenia samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny 14. marca 1939 do 8. mája 1945, kedy formálne kapitulovala vláda. Faktický zánik štátu znamenalo už oslobodenie Bratislavy Červenou armádou 4. apríla. Územia obsadené sovietskymi jednotkami sa automaticky stávali súčasťou obnoveného Česko-Slovenska.
Slovenská časť Česko-Slovenska vyhlásila samostatnosť s podporou Nemecka deň pred začiatkom nemeckej okupácie Čiech, Moravy a Sliezska. Slovenský štát ovládal väčšinu územia súčasného Slovenska, s výnimkou jeho južných oblastí, ktoré Česko-Slovensko odovzdalo v roku 1938 Maďarsku. Formálne išlo o prvý nezávislý štát Slovákov v dejinách. Za hlavné mesto bola vyhlásená Bratislava. Slovenská republika, štát s vládou jednej strany riadený krajne pravicovou Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, je známa predovšetkým svojou kolaboráciou s nacistickým Nemeckom, ktorá zahŕňala vyslanie vojsk na inváziu do Poľska v septembri 1939 a do Sovietskeho zväzu v roku 1941. V roku 1940 krajina pristúpila k Paktu troch veľmocí, čím sa SR oficiálne pridala k štátom Osi.
Miestne židovské obyvateľstvo bolo silne prenasledované, pričom bolo zavraždených alebo deportovaných takmer 69 000 Židov, čo predstavovalo dve tretiny slovenského židovského obyvateľstva. V roku 1942 Slovenská republika deportovala 58 000 Židov do Nemeckom okupovaného Poľska, pričom Nemecku za každého zaplatila 500 ríšskych mariek. Vnútorná opozícia voči politike fašistickej vlády vyvrcholila v roku 1944 Slovenským národným povstaním, ktoré samo o sebe vyvolala nemecká okupácia krajiny. Hoci bolo povstanie nakoniec potlačené, partizánsky odboj pokračoval. Slovenská republika bola po oslobodení Sovietmi v roku 1945 zrušená a jej územie bolo znova začlenené do obnoveného Česko-Slovenska. Súčasná Slovenská republika sa nepovažuje za nástupnícky štát vojnovej Slovenskej republiky, ale za nástupcu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Niektorí nacionalisti však oslavujú 14. marec ako deň nezávislosti.
Názov Súpis názvov štátu používaných v literatúre dobové názvy: oficiálne názvy: od 14. marca do 21. júla 1939: Slovenský štátZákon čís. 1/1939 Sl. z. zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom Slovenskom štáte. Slovenský zákonník. Ročník 1939, čiastka 1, vydaná dňa 14. marca 1939, s. . od 21. júla 1939 do zániku štátu: Slovenská republikaÚstavný zákon čís. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky. Slovenský zákonník. Ročník 1939, čiastka 41, vydaná 31. júla 1939, s. 375-384. skrátený názov: Slovensko názvy v literatúre: v ponovembrovej slovenskej historiografii: Slovenský štát, Slovenská republika, skrátene Slovensko (t. j. v súlade s dobovými názvami) Slovenská republika 1939 – 1945, Slovenská republika rokov 1939 – 1945, príp. Slovenský štát 1939 – 1945, Slovenský štát rokov 1939 – 1945 vojnová Slovenská republika, vojnová slovenská republika, vojnový Slovenský štát, vojnový slovenský štát (časťou historikov odmietané, pozri podkapitolu Vysvetlenie) najmä v ľudáckej historiografii a národnom (konzervatívnom) prúde ponovembrovej slovenskej historiografie: prvá Slovenská republika, Prvá Slovenská republika, prvý Slovenský štát najmä v československej marxistickej historiografii (1948 – 1989) a komunistickej publicistike: takzvaný slovenský štát, takzvaný Slovenský štát klérofašistický Slovenský štát, klérofašistický slovenský štát, klérofašistická Slovenská republika, klérofašistická slovenská republika, klérofašistický štát fašistický Slovenský štát, fašistický slovenský štát, slovenský klérofašistický štát, slovenský fašistický štát, fašistická Slovenská republika, fašistická slovenská republika obrazne: farská republika, Farská republika (Dominik Tatarka) Hitlerov produkt (Anton Rašla). Anton Rašla v pôvodnom úvode k svojim spomienkam, ktoré začal písať v roku 1981 uviedol: „Slovenskému štátu, [...] sa bežne a právom pripisuje epiteton ‚fašistický‘, no ja osobne by som volil priliehavejší výraz: Hitlerov produkt. Slovensko ako štát totiž mohlo – alebo mohlo by – vznikať aj za iných medzinárodných a vnútorných konštelácií a potom by sa používal iný prívlastok, alebo vôbec nejaký.“
Vysvetlenie Oficiálny názov štátu bol od 14. marca 1939 do 21. júla 1939 „Slovenský štát“. Súviselo to s faktom, že zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939 o samostatnom Slovenskom štáteZákon č. 1/1939 Sl. z. zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom Slovenskom štáte. In Martin, Pekár. Komentované pramene k dejinám Slovenska 1939 – 1945. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta, 2015. ISBN 978-80-8152-268-0, s. 17. sa nezmieňoval o forme štátneho zriadenia (faktickou hlavou štátu bola vláda pozostávajúca z predsedu a ôsmich ministrov, pričom charakter politického režimu bol autoritársky).
Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republikyÚstavný zákon č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky. In Martin, Pekár. Komentované pramene k dejinám Slovenska 1939 – 1945. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta, 2015. ISBN 978-80-8152-268-0, s. 17. v § 1 ods. 1 zakotvoval, že „Slovenský štát je republikou“ a tým sa oficiálny názov štátu zmenil na „Slovenská republika“, hoci výraz „slovenský štát“ (v písomnej podobe s malým začiatočným písmenom) bol rozšíreným medzi obyvateľstvom (aj v prejavoch jej politických predstaviteľov) aj v nasledujúcom období.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa najmä v okruhu predstaviteľov ľudáckej historiografie, ktorí sa po nežnej revolúcii (1989) vrátili späť na Slovensko (Milan Stanislav Ďurica, František Vnuk, Jozef Kirschbaum) a u ich nasledovateľov z mladšej generácie historikov (Róbert Letz, Ján Bobák, Peter Mulík, Martin Lacko) zaužívalo používanie označenia „prvá Slovenská republika“. Ľudácka historiografia buď bagatelizovala negatívne atribúty štátu (predovšetkým okolnosti jeho vzniku, legálnosť vyhlásenia samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny, postavenie Slovenska ako klientského štátu Nemecka, ale aj autoritársky charakter politického režimu a z neho vychádzajúce nedemokratické prvky, perzekúcie obyvateľstva a pod.), ospravedlňovala ich vojnovým stavom alebo ich pokladala za druhoradé oproti nadobudnutiu štátnosti slovenského národa. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 preto súčasnú Slovenskú republiku pokladala za v poradí druhý štát, poťažme štát duchom nástupnícky štátu z rokov 1939 – 1945. Súčasná Slovenská republika ale nie je právne ani ideovo jeho nástupníckym štátom a navyše na základe česko-slovenského právneho poriadku Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 právne neexistovala (pozri dole Právna kontinuita). Česko-slovenský právny poriadok, ktorý sa v období druhej svetovej vojny opieral o dekréty prezidenta republiky, sa totiž zakladal na anulovaní Mníchovskej dohody ab initio, čím konzekventne boli anulované ab initio aj všetky právne akty po jej prijatí vládou Česko-slovenskej republiky 29. resp. 30. septembra 1939 (tzn. o. i. abdikácia prezidenta Edvarda Beneša z 5. októbra 1938, ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny z 22. novembra 1938,Ústavný zákon č. 299/1938 zo dňa 22. novembra 1938 o autonomii Slovenskej krajiny. Sbírka zákonů a nařízení státu československého. Ročník 1938, částka 99, vydána dne 23. listopadu 1938, s. 1163. Výnos o zriadení Protektorátu Čechy a Morava zo 16. marca 1939Erlaß des Führers und Reichskanzlers Nr. 75/1939 Slg. über das Protektorat Böhmen und Mähren vom 16. März 1939. Sbírka zákonů a nařízení. Ročník 1939, částka 28, vydána dne 17. března 1939, s. 373-376. atď.). Odhliadnuc od tejto skutočnosti, samotné vyhlásenie samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny bolo v rozpore s ústavným právom vtedajšej Česko-slovenskej republiky, keďže v kompetencii Snemu Slovenskej krajiny nebolo zasahovanie do ústavnoprávneho poriadku republiky, čo malo v právomoci len Národné zhromaždenie Česko-slovenskej republiky v Prahe. Postup v rozpore s ústavným právom neskôr poslanci Snemu Slovenskej krajiny zdôvodňovali „revolučnými“ okolnosťami, pripodobňujúc ich k okolnostiam pri vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. V skutočnosti išlo o výsledok nátlaku Nemecka, ktoré vzápätí 15. marca vojensky obsadilo českú a moravskú časť Česko-slovenskej republiky a vyhlásilo na nej Protektorát Čechy a Morava (fakticky išlo o anexiu).
V česko-slovenskej resp. slovenskej marxistickej historiografii, ktorá bola od februára 1948 do novembra 1989 jedinou oficiálne umožnenou v Česko-Slovensku, bola Slovenská republika rokov 1939 – 1945 vnímaná v zásade negatívne. Už v roku 1946 komunistický intelektuál Ladislav Novomeský predostrel argument, neskôr rozpracovaný Bohuslavom Gracom, že vznik Slovenského štátu nepredstavoval sebaurčenie slovenského národa, ale len sebaurčenie slovenskej „buržoázie, ktorá vyrvala moc národu“.Pozri: Stanek, Imrich. Zrada a pád : hlinkovští separatisté a tak zvaný slovenský stát. [Praha] : Státní nakl. politické literatury 1958. To sa odrazilo aj na tom, že v marxistickej historiografii sa pre Slovenskú republiku používali rôzne prívlastky, ktoré mali zdôrazniť formálnosť štátnosti („takzvaný Slovenský štát“, obrazné označenie „Hitlerov produkt“), nacistický (dobovo označovaný výlučne ako fašistický) charakter autoritárskeho politického režimu („fašistický Slovenský štát“), príp. fakt, že na čele štátu bol a veľkú autoritu mal katolícky kňaz („klérofašistický Slovenský štát“, príp. obrazné označenie Dominika Tatarku „farská republika“), čo súviselo s komunistickými zásahmi proti katolíckej cirkvi. Zároveň to vychádzalo v ústrety marxistickej interpretácii, že obdobie rokov 1939 – 1945 na Slovensku treba vnímať denacionalizovane, tzn. cez optiku slovenský národ verzus slovenská „buržoázia“, ktorá „zradila národ“ a z rúk mu „vyrvala moc“. Marginalizovala sa tak podpora štátu časťou slovenskej spoločnosti, ktorá nepochádzala len z prostredia „buržoázie“. Rovnako sa bagatelizovala účasť nekomunistických politických kruhov (vrátane časti „buržoázie“) na česko-slovenskom odboji. Zároveň ale napr. Encyklopédia Slovenska (1981), či Dejiny Slovenského národného povstania 1944 (1985) vydané Slovenskou akadémiou vied štát uvádzali pod názvom „Slovenská republika“.Slovenská republika. In Vladár, Jozef a kol. Encyklopédia Slovenska. V. zv. R – Š. Bratislava : Veda, 1981, s. 330-331.Plevza, Viliam a kol. Dejiny Slovenského národného povstania 1944. 5. zv. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1985, s. 484-487.