Hard rock (alebo heavy rock čiže tvrdý rock) je voľne definovaný štýl rockovej hudby, ktorého korene vychádzajú z garážového rocku, blues rocku a psychedelického rocku polovice 60. rokov 20. storočia. Je charakteristický hojným využívaním skreslených elektrických gitár, basovou gitarou a bicími, často v sprievode klavíra a klávesov.
V 70. rokoch 20. storočia sa hard rock, reprezentovaný skupinami ako Led Zeppelin, The Who, Deep Purple, Aerosmith, AC/DC a Van Halen, stal najdôležitejšou formou populárnej hudby, a v druhej polovici 80. rokov dosiahol vrchol popularity. Koncom 80. rokov nasledoval veľký úspech glammetalových skupín ako Bon Jovi a Def Leppard a drsnejšie znejúcich Guns N' Roses, avšak začiatkom 90. rokov nasledovala strata popularity na úkor nového, komerčne úspešného štýlu nazývaného grunge, a neskoršie tiež na úkor britpopu. Napriek tomu všetkému si mnohé post-grungeové skupiny osvojili hardrockový sound a v prvej dekáde 21. storočia znovu ožil záujem o zavedené kapely, nastáva pokus o revival scény a takisto sa objavujú nové hardrockové kapely, pochádzajúce z garážového rocku a scény post-punk revival.
Charakteristika
Hard rock je druh hlasitej, agresívnej rockovej hudby. Do popredia sa zväčša dostáva elektrická gitara, využívajúca skreslenie a iné efekty, jednak ako rytmický nástroj využívajúci opakujúce sa a rôzne komplexné riffy, a jednak ako sólový inštrument. Bubnovanie je charakteristické tým, že sa zameriava na energické rytmy, silný basový bubon a backbeat na malom bubne, občas sa používajú na zdôraznenie cimbaly.R. Shuker, Popular Music: the Key Concepts, (Abingdon: Routledge, 2. vyd., 2005), ISBN 0-415-34770-X, str. 130–1. Basová gitara spolupracuje s bicími, občas hrá aj riffy, avšak obyčajne slúži len ako pozadie pre rytmickú a sólovú gitaru. Vokály zväčša pozostávajú z vrčania, škrípania, kričania alebo kvílenia, občas vo vysokých výškach či dokonca vo falzete.E. Macan, Rocking the Classics: English Progressive Rock and the Counterculture (Oxford: Oxford University Press, 1997), ISBN 0-19-509887-0, str. 39. Hard rock býva občas označovaný ako „cock rock“ (doslova: „kohútí rock“), keďže kladie dôraz na prehnanú mužnosť a sexualitu a pretože historicky patrili medzi interpretov a poslucháčov tejto hudby predovšetkým muži – publikum pozostáva prevažne z bielych dospievajúcich mužov z pracujúcej triedy.
Koncom 60. rokov 20. storočia sa pojmy hard rock a heavy metal vzájomne zamieňali, avšak časom sa každý pojem začal používal ako označenie špecifického druhu hudby.P. Du Noyer, ed., The Illustrated Encyclopedia of Music (Flame Tree, 2003), ISBN 1-904041-70-1, str. 96. Zatiaľ čo hard rock obsahuje prvky bluesu a rokenrolu, napríklad určité prvky swingu v back beate a riffy, ktoré majú vo svojich „chytľavých“ frázach tendenciu zdôrazňovať akordové progresie, heavymetalové riffy často pôsobia ako samostatné melódie a neobsahujú prvky swingu.. Po prelomovom úspechu Black Sabbath začiatkom 70. rokov heavy metal nadobudol „temnejšie“ vlastnosti, a v 80. rokoch sa rozvinul do množstva extrémnych štýlov, ovplyvnených hardcore punkom, čo ešte väčšmi oddialilo od seba hard rock a heavy metal.V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1332–3. Napriek všetkým rozdielom hard rock a heavy metal existovali bok po boku, a kapely nezriedka stáli na pomedzí žánrov, či obsahovali prvky obidvoch.R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 7.
História Korene hard rocku ako aj heavy metalu siahajú až na počiatok 50. rokov 20. storočia. Začiatkom 50. rokov začali hudobníci hrajúci elektrický blues experimentovať s prvkami hard rocku ako sú energické rytmy, skreslené gitarové sóla a power akordy. Najevidentnejšie to bolo v práci memphiských bluesových gitaristov, medzi ktorých sa zaraďujú hudobníci ako Joe Hill Louis, Willie Johnson a predovšetkým Pat Hare, ktorí zachytili svoj „ráznejší, hanebnejší, zúrivejší zvuk elektrických gitár“ na nahrávkach ako „Cotton Crop Blues“ z roku 1954 od Jamesa Cottona.Robert Palmer, „Church of the Sonic Guitar“, str. 13-38 in Anthony DeCurtis, Present Tense (Durham NC: Duke University Press, 1992), ISBN 0-8223-1265-4, str. 24-27. Medzi ďalšie skladby, ktoré možno označiť za predchodcov hard rocku, patrí inštrumentálna skladba „Rumble“ z roku 1958 od Linka Wraya.J. Simmonds, The Encyclopedia of Dead Rock Stars: Heroin, Handguns, and Ham Sandwiches (Chicago Il: Chicago Review Press, 2008), ISBN 1-55652-754-3, str. 559.
Počiatky (60. roky 20. storočia)
V polovici 60. rokov začali americké a predovšetkým britské kapely modifikovať štandardný rokenrol, pridávajúc bluesové vplyvy, ťažší zvuk, tvrdšie gitarové riffy, pompézne bubnovanie a hlasitejší spev. Rané verzie hard rocku možno počuť v tvorbe The Kingsmen, ktorých verzia hitu „Louie, Louie“ z roku 1963 vytvorila štandard pre garážový rock,P. Buckley, The Rough Guide to Rock (London: Rough Guides, 2003), ISBN 1-84353-105-4, str. 1144. a v skladbách kapiel Britskej invázie ovplyvnených rhythm and blues,R. Unterberger, "Early British R&B", in V. Bogdanov, C. Woodstra a S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1315-6. medzi ktoré patria „You Really Got Me“ od The Kinks (1964),[ "Review of 'You Really Got Me' "], Denise Sullivan, Allmusic, All Music.com „My Generation“ od The Who (1965) a „(I Can't Get No) Satisfaction“ (1965) od The Rolling Stones.P. Prown and H. P. Newquist, Legends of Rock Guitar: the Essential Reference of Rock's Greatest Guitarists (Milwaukee, WI: Hal Leonard Corporation, 1997), ISBN 0-7935-4042-9, str. 29. Od konca 60. rokov začalo byť bežné, že komerčný rock, ktorý sa vyvinul z psychedélie, začal bývať rozdeľovaný na soft a hard rock. Soft rock prevažne preberal prvky folk rocku, ako akustické nástroje a tiež kládol dôraz na melodiku a harmóniu.J. M. Curtis, Rock Eras: Interpretations of Music and Society, 1954–1984 (Madison, WI: Popular Press, 1987), ISBN 0-87972-369-6, str. 447. Naproti tomu hard rock zväčša preberal prvky blues-rocku a býval interpretovaný hlučnejšie a intenzívnejšie.
Medzi bluesrockové kapely, ktoré patrili k priekopníkom hardrockového soundu, sa zaraďujú Cream, Jimi Hendrix Experience a The Jeff Beck Group. Cream v piesňach ako „I Feel Free“ (1966) skombinovala blues-rock s popom a psychedéliou, predovšetkým čo sa riffov a gitarových sól Erica Claptona týka.R. Unterberger, [ "Song Review: I Feel Free"], Allmusic. Dátum prístupu: 22. február 2010. Jimi Hendrix stvoril formu bluesom ovplyvneného psychedelického rocku, v ktorej sa zlievali prvky džezu, bluesu a rokenrolu.D. Henderson, Scuse Me While I kiss the Sky: the Life of Jimi Hendrix (London: Omnibus Press, 2002), ISBN 0-7119-9432-3, str. 112. Počnúc rokom 1967, Jeff Beck vyniesol sólovú gitaru do nových výšin technickej virtuozity a so svojou kapelou, The Jeff Beck Group, posunul blues-rock smerom k tvrdému rocku.V. Bogdanov, C. Woodstra, S. T. Erlewine, eds, All Music Guide to the Blues: The Definitive Guide to the Blues (Backbeat, 3. vyd., 2003), ISBN 0-87930-736-6, str. 700–2. Dave Davies zo skupiny The Kinks, Keith Richards z The Rolling Stones, Pete Townshend z The Who, Hendrix, Clapton a Beck patrili všetci k priekopníkom používania nových gitarových efektov ako fázovanie, spätná väzba a skreslenie.P. Prown and H. P. Newquist, Legends of Rock Guitar: the Essential Reference of Rock's Greatest Guitarists (Milwaukee, WI: Hal Leonard Corporation, 1997), ISBN 0-7935-4042-9, str. 59–60. Od albumu The Beatles (1968) (známy tiež ako „Biely album“) a počnúc skladbou „Helter Shelter“ sa dokonca aj The Beatles pokúšali vytvárať skladby v tomto novom hardrockovom štýle, pokúšajúc sa prekonať hlučnosťou The Who. O „Bielom albume“ niektorí kritici napísali, že obsahuje „proto-metalové burácanie“,S. T. Erlewine, [ "Beatles: 'The White Album"], Allmusic. Dátum prístupu: 3. august 2010. avšak iní tvrdia, že „ich pokusy v heavymetalovom štýle boli bez výnimky trápne“.I. Macdonald, Revolution in the Head: The Beatles Records and the Sixties (London: Vintage, 3. vyd., 2005), str. 298.
Medzi skupiny, ktoré sa v tej dobe vynorili z americkej psychedelickej scény, možno zaradiť Iron Butterfly, MC5, Blue Cheer a Vanilla Fudge.R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 9–10. Sanfranciská skupina Blue Cheer vydala na svojom debutovom albume Vincebus Eruptum (1968) surovú a skreslenú coververziu klasického hitu Eddieho Cochrana „Summertime Blues“, a načrtla tak v podstate podobu budúceho hardrockového a heavymetalového soundu. Ten istý mesiac vydávajú Steppenwolf svoj debutový rovnomenný album, obsahujúci pieseň „Born to Be Wild“, v ktorej sa po prvýkrát spomína fráza „heavy metal“, a ktorá pomohla spopularizovať tento žáner, keď ju použili vo filme Easy Rider (1969). Album In-A-Gadda-Da-Vida (1968) od Iron Butterfly s rovnomennou 17-minútovou titulnou skladbou, využívajúc organy a dlhé bubenícke sóla, takisto predznamenal neskoršie prvky tohto soundu.
Ku koncu desaťročia začal vznikať odlišný štýl hard rocku, keď sa objavili kapely ako Led Zeppelin, ktorí začali mixovať hudbu raných rokenrolových kapiel s náročnejšími formami blues rocku a acid rocku (predovšetkým na svojich prvých dvoch albumoch Led Zeppelin a Led Zeppelin II – obidva vydané 1969); a Deep Purple, ktorí prerazili so svojím štvrtým a jednoznačne tvrdším albumom In Rock (1970). Významný bol tiež Paranoid (1970) od Black Sabbath, ktorý kombinuje gitarové riffy s disonanciou, a tiež obsahuje otvorenejšie narážky na okultizmus a prvky gotického hororu. Tieto všetky tri kapely mali nesmiernu zásluhu na rozvoji heavy metalu, ale keď začal metal ešte väčšmi zosilňovať intenzitu hudby, a kapely ako Judas Priest, ktoré prišli po Sabbatoch, smerovali do mnohokrát „temných a hrozivejších“ oblastí, hard rock ostával samopašnou a pohodovou muzikou.
Rozmach (70. roky 20. storočia)