Mikojan-Gurevič MiG-21 (; v kóde NATO: „Fishbed“) je nadzvuková viacúčelová stíhačka vyvinutá v Sovietskom zväze v 50. rokoch 20. storočia. Bola a ešte aj dnes je používaná letectvami viac než 30 krajín, kde úspešne slúži už takmer 50 rokov, keďže v mnohých parametroch (najmä v rýchlosti prevyšujúcej Mach 2) predstihla aj omnoho neskôr skonštruované lietadlá. Bolo vyrobených viac než 10 000 kusov lietadiel MIG-21, čo z neho robí najvyrábanejšie nadzvukové lietadlo na svete. Bolo nasadené vo viacerých ozbrojených konfliktoch, okrem iného vo viacerých arabsko-izraelských vojnách či vo vietnamskej vojne.
Ako posledná európska krajina vyradilo MiG-21 v roku 2024 Chorvátsko. V roku 2025 vyradila MiG-21 India, ktorá bola poslednou krajinou sveta, kde tvoril chrbticu stíhacieho letectva.
Vznik a vývoj Prvá generácia thumb|right|Česko-slovenský MiG-21F-13 v leteckom múzeu v Kalifornii
MiG-21 nadväzuje na konštrukcie experimentálnych strojov Je-2, Je-4, Je-2A a Je-5 odvodených od stroja MiG-19, ktorý v tej dobe ZSSR úspešne používal. Prvý let prototypu Je-4 s pilotom Grigorijom Sedovom sa uskutočnil 16. júna 1955. Konštruktéri počas vývoja stroja aplikovali trojuholníkové delta krídlo, ktoré zapadalo do koncepcie a bolo výhodné pri stúpaní. So skúseným pilotom a vhodnou výzbrojou mohol byť MiG-21 nebezpečný pre ktorúkoľvek vtedajšiu stíhačku. Pri vývoji budúceho MiGu-21 bol vytvorený aj prototyp Je-6, tento stroj bol síce v priebehu skúšok zničený pri havárii, pri ktorej zahynul aj skúšobný pilot Vladimir Nefedov, ale položil základy pre vznik nového Je-66, na ktorom bolo dosiahnutých viacero rekordov potvrdených medzinárodnou organizáciou FAI. Sériová výroba lietadiel, ktoré boli v priebehu výroby upravované a modernizované pre aktuálne potreby sa začala v roku 1959. MiGy-21 sa v ZSSR vyrábali v Moskve, Gorkom (dnes Nižný Novgorod) a v Tbilisi. Nový sovietsky stíhací stroj, porovnateľný s americkým strojom F-104 Starfighter či francúzskym Dassault Mirage III, bol prvou sovietskou konštrukciou, ktorá skĺbila vlastnosti klasického stíhača so záchytným. Prvé verzie MiGu-21 mohli niesť riadené strely K-13, ktoré boli kópiou ukoristených amerických AIM-9 Sidewinder. Celkovo však nové MiGy spočiatku neboli príliš úspešné.
thumb|left|MiG-21F-13 fínskych vzdušných síl
Rakety K-13 sa ukázali byť ľahko vymanévrovateľné v boji, čo sa ukázalo najmä počas bojov na Blízkom východe a vo Vietname. Navyše prvá sériová verzia MiG-21F-13 nemala zabudovaný radar, čo mu umožňovalo pôsobenie len počas dňa a za dobrého počasia. Konštruktéri preto MiG-21 postupne modernizovali. Podobne ako iné lietadlá konštruované ako záchytné stíhačky aj MiG-21 mal krátky dolet. Stroj mal navyše spočiatku vstavanú konštrukčnú chybu, ktorá spôsobovala, že po vyčerpaní 2/3 paliva sa ťažisko lietadla posunulo dozadu, čo znižovalo jeho ovládateľnosť a malo aj negatívny vplyv na výdrž vo vzduchu, ktorá nepresiahla za dobrých podmienok 45 minút. Delta krídlo, ktoré síce zlepšovalo stúpavosť, malo za následok horšie manévrovacie schopnosti, až neskôr bol tento problém odstránený použitím SPS (sduva pograničnovo sloja), čo je vlastne ofukovanie klapiek pre zvýšenie vztlaku krídla v čase, keď pomalý pohyb stroja vpred nevytvára dostatočný vztlak. To má za následok dobrú ovládateľnosť stroja aj pri nižších rýchlostiach.
Druhá generácia thumb|right|Východonemecký MiG-21PF
V rámci snahy vyrobiť MiG-21 druhej generácie, špeciálne určený na vybojovanie vzdušnej nadvlády za dobrého počasia, boli skonštruované dva nové prototypy Je-7/1 a Je-7/2, ktoré sa po prvýkrát vzniesli 10. augusta 1958 a 18. januára 1960 respektíve. Boli priamymi pokračovateľmi stroja Je-6T a taktiež ich poháňal motor Tumanskij R-11F-300, pričom sa odlišovali väčším chrbtovým hrebeňom a dlhším, o širším trupom, kde bol inštalovaný nový radar TsD-30T (RP-21M Zafír). Pitotova trubica sa presunula zo spodnej na vrchnú časť trupu. Aby mohla stíhačka vzlietať aj z trávnatých plôch, bola vybavená väčšími kolesami a upevňovacími bodmi pre pomocné raketové motory, ktoré uľahčovali vzlet a po štarte boli odhadzované. Tieto stroje nemali inštalované žiadne palubné zbrane, pričom Je-7 mohol niesť 2 rakety R-3 (AA-2 Atoll) a osadený optický zameriavač umožňoval použitie neriadených rakiet. Po sérii skúšok, ktoré boli ukončené v máji 1960, bolo rozhodnuté začať sériovú výrobu tejto verzie pod názvom MiG-21P (Fishbed-D). MiG-21P bol vyrábaný v továrni v Gorkom a stal sa prvým predstaviteľom MiGu-21 druhej generácie.
thumb|left|Poľský MiG-21PFM v Múzeu vzdušných síl v Debline
MiG-21PF (Fishbed-D) sa do výroby dostal v roku 1962. Zahŕňal zlepšenia v oblasti kapacity palivovej nádrže, mohol niesť širšiu paletu zbraní a vylepšenú avioniku. MiG-21PF bol vyrábaný vo veľkých množstvách v rokoch 1962 – 1968 v továrniach v Gorkom a Moskve. Rôzne vylepšenia sa premietli do výroby verzie MiG-21PFM (Fishbed-F). Smerové kormidlo bolo pri tomto modele zväčšené v snahe zvýšiť pozdĺžnu stabilitu lietadla. Bolo prepracované umiestnenie brzdiaceho padáku, ktoré bolo následne umiestnené v koreni smerového kormidla. Najvýraznejšou úpravou bolo pridanie systému SPS (sduva pograničnovo sloja). Pohonná jednotka bola rovnaká ako u MiGu-21PF. Prepracovaný bol aj prekryt kabíny, ktorý bol teraz dvojdielny a otváral sa do pravej strany. Táto zmena bol vykonaná v dôsledku inštalácie nového vystreľovacieho sedadla KM-1. Okrem zvyčajnej výzbroje pozostávajúcej z dvojice rakiet, mohol byť na podtrupový závesník upevnený kontajner s kanónom GŠ-23, kalibru , so zásobou 200 nábojov. MiGy-21PFM sa vyrábali v Gorkom a v Moskve v rokoch 1964 – 1968. Produkcia bola smerovaná pre vzdušné sily ZSSR ale aj na export. V Česko-Slovensku sa táto verzia vyrábala v licencii. MiG-21FL bola verzia vyrábaná v licencii indickou spoločnosťou HAL v rokoch 1966 – 1974. Prakticky išlo o MiG-21PFM s menej výkonným radarom R-2L. Tieto stroje mohli používať aj rakety západnej výroby ako napr. francúzsku "Matra". Ďalšie zlepšenia vyústili do modelu MiG-21PFMA (Fishbed-J), ktorého hlavným zlepšením bol nový radar RP-22 a vystreľovacia sedačka KM-1 s charakteristikami 0 – 150 (možnosť opustiť lietadlo v nulovej výške pri rýchlosti 150 km/h).
thumb|right|Česko-slovenský MiG-21R počas letu. Kontajner pod trupom nesie fotografické prieskumné vybavenie, 1991
Zásoba neseného paliva bola menšia, ale mohla niesť prídavné nádrže, pitotova trubica sa presunula mierne doprava. Výzbroj pozostávala z rakiet R-3 a na podtrupový závesník mohol byť inštalovaný kanón namiesto prídavnej nádrže. Prieskumná verzia MiG-21R (Fishbed-H) vychádzala z MiGu-21PF a svoje prieskumné vybavenie niesla v kontajneri umiestnenom pod trupom lietadla. Pre vlastnú obranu mohol MiG-21R niesť pár rakiet a mal inštalovanú zväčšené palivové nádrže, celkový objem paliva 2700 l. Pod krídla mohli byť namiesto vonkajších závesníkov namontované 2 pylóny, kde mohli byť umiestnené prídavné palivové nádrže, každá po 490 l paliva. Používali sa dva druhy prieskumných kontajnerov F s fotografickou výbavou a R s vybavením na rádiotechnický prieskum. Typ prieskumného kontajnera závisel od konkrétnej misie, na ktorú bol MiG-21R nasadený. MiG-21R bol vyrábaný vo veľkých množstvách v továrni v Gorkom v rokoch 1965 – 1971. V Československom letectve boli zaradené u 47. PzLP v počte dvoch letiek.
Tretia generácia thumb|right|MiG-21MF slovenských vzdušných síl na leteckých dňoch RIAT '94 vo Veľkej Británii
Tretia generácia, vyrábaná od roku 1968 sa začala produkciou verzie MiG-21S. Modely tretej generácie, počnúc od verzie MiG-21S, prebrali väčšinu zlepšení, ktoré boli zavedené na predošlých verziách. Išlo o inštaláciu palivovej nádrže za kabínou (s kapacitou 340 l), prekryt kabíny otvárajúci sa do strany, štyri pylóny pod krídlami, určenými na inštaláciu dvoch 490 l odhadzovateľných nádrží a dvoch protilietadlových rakiet. Bola inštalovaná nová pohonná jednotka – motor R-11F2S so systémom SPS a autopilot AP-155. Navyše bol inštalovaný nový radar RP-22S Zafír, spolu s optickým zameriavačom ASP-PF, ktorý nahradil starší PKI-1. Nasledoval MiG-21SM (M - modernizovaný), ktorý bol poháňaný motorom Tumanskij R-13-300 a vybavený palubným kanónom GŠ-23L, ktorý bol uložený v trupe, na rozdiel od predošlých verzií, ktoré ho mali uložené vo kontajneri pod trupom. Táto verzia vznikla predovšetkým na základe skúseností získaných počas bojov na Strednom Východe, kde sa MiGy-21 vybavené iba raketovými strelami neosvedčili.
thumb|left|Sovietsky MiG-21SP v múzeu Soesterberg, 2009
Bol inštalovaný nový zameriavač ASP-PDF, so zrkadlom zabudovaným do krytu kabíny. Výzbroj mohla pozostávať z rakiet R-3T alebo R-3R, bômb a neriadených rakiet. Ale zásoba paliva bola znížená na 2 500 l. MiG-21SM bol vyrábaný pre sovietske vzdušné sily v továrni v Gorkom, od roku 1968 do 1974 a vo veľkých množstvách. MiG-21M v našom letectve označovaný ako MIG-21MA, bol verziou odvodenou od MiGu-21SM, ale so slabším radarom RP-21MA, zameriavačom ASP-PF menej výkonnými motormi R-11F2S-300. Kanón bol rovnako zabudovaný do trupu a tak mohla byť pod trupom nesená prídavná nádrž o objeme 490 alebo 800 l. Niektoré kusy boli upravené na nesenie kontajnera SPS-141 (rušička). MiG-21M bol vyrábaný len v závode "Znamja Truda" v rokoch 1968 – 1971. V roku 1971 získala India licenciu na výrobu, pričom prvý sériový stroj dodali indickým vzdušným silám v roku 1973. Výroba vo firme HAL trvala do roku 1981. Model MiG-21MF (Fishbed-J), bola v podstate verzia MiG-21M s novým motorom Tumanskij R-13-300 a radarom R-22 Zafír 21, zameriavačom ASP-PDF a vystreľovacou sedačkou KM-1M . Množstvo neseného paliva bolo 2500 l, ale mohol niesť prídavné nádrže o celkovom objeme až 1700 l, ktoré predĺžili dolet. Výzbroj pozostávala z integrovaného kanónu GŠ-23L a rôznych typov bômb, neriadených a riadených rakiet a raketových blokov, ktoré boli nesené na štyroch podkrídelných pylónoch. MiG-21MF sa vyrábal v rokoch 1970 – 1974 hlavne na export v závode v Moskve a v roku 1975 závode v Gorkom. Verzia MiG-21MF slúžila vo veľkých počtoch aj v Česko-Slovensku a bola sériovo vyrábaná v Indii firmou HAL. MiG-21MT bol upravenou verziou MiGu-21M, od ktorej sa odlišoval väčšou zásobou neseného paliva v nádrži za pilotnou kabínou. V moskovskom závode bolo v roku 1971 spolu vyrobených len 15 MiGov-21MT. Bol považovaný za prechodnú verziu.
Až neskôr sa typ nahradzoval novšími strojmi typu MiG-23 a MiG-27, ktoré boli univerzálnejšie. Ale až príchod typu MiG-29 znamenal skutočne kvalitnú náhradu manévrovateľnej stíhačky za MiG-21, ktorá sa mohla porovnávať s americkými strojmi.
Štvrtá generácia thumb|right|MiG-21bis poľských vzdušných síl