thumb|Poloha Challengerskej hlbočiny.
Challenger (iné názvy: Challengerská hlbočina, Challengerská hlbinaHAJČÍKOVÁ, M., JAKUBIČKOVÁ, M. Školský atlas. Bratislava: Ikar, 1999, S. 4, Challengerská priehlbinaURBANOVÁ, V. Praktická regionálna geografia - Staň sa oceánografom - Staň sa seizmológom. 2014. S. 7 ; alebo staršie Challenger Depth) je malá štrbinovitá priehlbina na južnom konci Mariánskej priekopy v Tichom oceáne. Považuje sa za najhlbšie miesto svetového oceána. V najhlbších miestach je hlboká od 10 850 do takmer 11 000 m. Nachádza sa približne medzi ostrovom Fais, ktorý je súčasťou súostrovia Yap (Jap), a ostrovom Guam.
Etymológia Bola pomenovaná už v 19. storočí podľa prvej lode HMS Challenger, ktorá ju skúmala okolo roku 1875.ATTLMAYR, F. Handbuch der Oceanographie und maritimen Meteorologie - I. Band. 1883. S. 207 McCAUGHEY, V. The Deeps of the Pacific. In: Scientific American Supplement No. 2216. June 22, 1918. S. 288
Časti thumb|Tri "pooly" Challengerskej hlbočiny Challengerská hlbočina pozostáva z troch panví (nazývaných aj "pooly"). Každá z nich je dlhá 6 – 10 km, široká do 2 km a hlboká viac ako 10 850 m. Sú orientované v smere západ – východ. Označujú sa ako Západná panva, Stredná panva a Východná panva. Sú oddelené valmi. Nie je isté, ktorá z panví je najhlbšia.
Najväčšia hĺbka V Challengerskej hlbočine sa konalo veľa meraní (alebo výpočtov) maximálnej hĺbky; prvé meranie sa konalo v roku 1875. Tieto merania udávajú rôzne výsledky pre najhlbší bod tejto hlbočiny. Hlavné sú tieto (zoradené podľa roku merania; v zátvorke je názov merajúcej lode či ponorky):Greenaway, Samuel F.; Sullivan, Kathryn D.; Beittel, Alice B.; Wagner, Karl D.; Umfress, Samuel H. (21 October 2021). "Revised depth of the Challenger Deep from submersible transects; including a general method for precise, pressure-derived depths in the ocean". Oceanographic Research Papers. 178 103644. NOAA, Potomac Institute. Loranger, S., D. Barclay, and M. Buckingham. 2021. Implosion in the Challenger Deep: Echo sounding with the shock wave. Oceanography 34(2):156–165, https://doi.org/10.5670/oceanog.2021.201JAMIESON, A. The Hadal Zone. Cambridge: Cambridge University Press. 2015, S. 9-11 2022: 10 919 m (Limiting Factor) 2020: 10 935 m ± 6 m (Limiting Factor) 2019: 10 924 ± 15 m/ 10 925 ± 4 m (Limiting Factor a Pressure Drop)Cassandra Bongiovanni, Heather A. Stewart, Alan J. Jamieson. High-resolution multibeam sonar bathymetry of the deepest place in each ocean. Geosci. Data J. 2021 (September 2020) 2016: 10 925 m ± 12 m (Sonne) 2015: 10 854 m (Sequioia) - merajúcimi vyhodnotené ako pravdepodobne nie miesto maximálnej hĺbky Challengerskej hlbočiny 2014: 10 929 m (Falkor)Lan, Y., Sun, J., Bartlett, D. H., Rouse, G. W., Tabata, H. G., & Qian, P. Y. (2016). The deepest mitochondrial genome sequenced from Mariana Trench Hirondellea gigas (Amphipoda). Mitochondrial DNA Part B, 1(1), 802–803. https://doi.org/10.1080/23802359.2016.1214549 2014: 10 983 m ± 12 m (Falkor) - merané implóziou zariadenia Deep Sound Mk. III 2012: 10 918 m ± 3 m (Deepsea Challenger Lander) 2012: 10 908 m ± 3 m (Deepsea Challenger) 2010: 10 984 m ± 25 m (Sumner) - toto je jediné z novších meraní (presnejšie: meraní po roku 1992), ktorého hodnota môže presahovať 11 000 m (keďže 10 984 + 25 = 11 009 m) 2009: 10 971 m ± 11 m (Kilo Moana) 2009: 10 903 m (Nereus) 2002, 1999/1998: 10 920 ± 5 m [alebo ± 25 m] (Kairei) - podľa práce Nakanishi and Hashimoto's (2011)Nakanishi, Masao & Hashimoto, Jun. (2011). A precise bathymetric map of the world’s deepest seafloor, Challenger Deep in the Mariana Trench. Marine Geophysical Research. 32. 455-463. 1998: 10 938 m ± 10 m (Kairei) 1998: 10 924 m (Kaiko) 1998: 10 907 m (Kaiko) 1996, 1995: 10 911 m (Kaiko) 1996: 10 898 m (Kaiko) 1992: 10 989 m (Hakuho-Maru) 1992: 10 933 m (Hakuho-Maru) 1984: 10 924 m ± 10 m (Takuyo) 1980, 1975: 10 915 m ± 10 m (Thomas Washington) 1962: 10 915 m ± 20 m (Spencer F. Baird) 1960: 10 913 m ± 5 m (Trieste) - uvádzané aj ako 10 910 m alebo 10 916 m alebo 10 917 mbathyscaph. In: The Hutchinson Encyclopedia of Science. 1998. S. 79 Anatómia Zeme. Bratislava: Mladé letá. 1988. S. 81 alebo nepresne 10 900 mDIPPER, F. Sprievodca tajomstvami oceánov. Bratislava: Slovart, 2003, S. 31; pôvodná neupravená nameraná hodnota bola 11 521 m 1959: 10 850 m ± 20 m (Stranger) 1957: 11 034 m ± 50 m (Viťaz) - uvádzané aj ako 11 022 mMariánska priekopa. in: Encyklopédia Zeme. Bratislava: Obzor. 1985. S. 355 alebo 10 983 ± 50 m 1951: 10 863 m ± 35 m (HMS Challenger, označovaná aj ako Challenger II, HMS Challenger VII či HMS Challenger VIII) [súradnice: 11°19′ s. š., 142°15′ v. d.] - uvádzané aj ako 10 899 mBRUNS, E. Ozeanologie - Einführung in die Ozeanologie; Ozeanographie. 1958. S. 66 alebo 10 900 mGuiness Book of Records. 1983. S. 63 1900: 9 636 m (Nero) 1875: 8 184 m (HMS Challenger) - merané 23. marca
Vybrané expedície Z vyššie uvedených meraní stoja za podrobnejšiu zmienku napríklad nasledovné:
Challengerská hlbočina bola objavená počas vedeckej expedície realizovanej v rokoch 1872 – 1876 na korvete HMS Challenger, v rámci ktorej bola 23. marca 1875 v týchto miestach na základe dvoch meraní nameraná hĺbka 8 184 m.
Dôkladnejšie preskúmaná bola až v roku 1951 britskou výskumnou loďou HMS Challenger (prezývanou Challenger II). Meraním času odrazu zvuku od dna priekopy sonarom namerali na Challengeri II hĺbku (11° 19' s. š., 142° 15' v. d.); vzhľadom na presnosť metódy merania a ich opakovaní oficiálne oznámili opatrnejšiu hodnotu .
Sovietska loď Viťaz v roku 1957 namerala v Challengerskej hlbočine maximálnu hĺbku 11 034 m, uvádzanú aj ako 11 022 m. S obomi týmito hodnotami sa možno často stretnúť v textoch druhej polovice 20. storočia. Neskôr boli tieto hodnoty výpočtovo korigované nadol na tesne pod 11 000 m.Mariánska priekopa. in: Encyklopédia Zeme. Bratislava: Obzor. 1985. S. 355
23. januára 1960 (13:06) sa na dno Challengerskej hlbočiny prvýkrát fyzicky ponoril človek. Boli to konkrétne dvaja ľudia, Don Walsh a Jacques Piccard, v batyskafe Námorníctva USA Trieste. Na dne tlak dosahoval hodnoty 108,6 MPa. Spomínaní výskumníci boli v guľatej pozorovacej kabíne so stenami hrubými , z dôvodu ochrany pred enormným tlakom. Ponor trval 4 hodiny a 48 minút. Výnor na hladinu trval 3 hodiny a 15 minút. Palubné prístroje ukazovali hĺbku , údaj bol následne korigovaný na či . Na dne Walsha a Piccarda prekvapila prítomnosť života (ploská ryba, platesa), ktorému zjavne extrémny tlak neprekážal.
Merania v roku 1984, uskutočnené japonskou expedíciou pod záštitou UNESCO, namerali maximálnu hĺbku priekopy 10 924 ± .
Človek sa na dno Challengerskej hlbočiny vrátil až 25. marca 2012, keď tam v miniponorke Deepsea Challenger samostatne zostúpil James Cameron. Na palube mal aj stereoskopické kamery, ktoré celú výpravu zaznamenávali.
V rokoch 2019 až 2022 potom nasledovalo 20 rôznych zostupov ľudí na dno Challengerskej hlbočiny, pričom všetky okrem jedného sa uskutočnili v ponorke Limiting Factor. V rámci jedného z týchto ponorení bola v roku 2020 nameraná aj dnes často uvádzaná hodnota maximálnej hĺbky Challengerskej hlbočiny 10 935 m ± 6 m.
Referencie
Iné projekty
Kategória:Tichý oceán