Svätý Tomáš Akvinský (* 1224 alebo 1225, zámok Roccasecca pri Akvine, Neapol – † 7. marec 1274, kláštor Fossanova pri Ríme) bol taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, žiak Alberta Veľkého.
Život a vplyv Tomáš sa narodil na zámku Roccasecca medzi Neapolom a Rímom v šľachtickej rodine ako tretí syn a siedme dieťa grófa Landolfa z Akvinu a kontesy Teodory. Rodina ho dala ako päťročného na výchovu do benediktínskeho opátstva Monte Cassino, keďže tam pôsobil ako opát Landolfov brat. Ako chlapec prichádza na univerzitu v Neapoli, kde sa stretáva so štúdiom siedmich slobodných umení a dostáva sa mu prírodovedného vzdelania. V tom čase Tomáša veľmi priťahovala rehoľa dominikánov, a tak sa rozhodol do nej vstúpiť. Stalo sa tak v roku 1243, no Tomáš musel prekonávať ostrý nesúhlas rodiny. Rodičia nevedeli pochopiť, ako sa môže noblesný mladý muž stať žobravým rehoľníkom. Na príkaz matky bol Tomáš dokonca bratmi v máji roku 1244 uväznený. V domácom väzení zostal takmer dva roky, kým mu jeho sestra nepomohla k úteku. A bola to práve tá sestra, ktorá mu do väzenia priniesla Bibliu, Aristotelovu Metafyziku a Sentencie Petra Lombardského.
Dominikánska rehoľa Tomáša pôvodne poslala kvôli zdokonaleniu vzdelania do Paríža, no do tohto centra vtedajšej vzdelanosti prišiel až po svojom úteku z domáceho väzenia. V Paríži sa stal poslucháčom Alberta Veľkého, ktorý si ho vzal po trojročnom štúdiu so sebou do Kolína, kde Tomáš študoval priamo pod jeho vedením ďalšie štyri roky.
V rokoch 1252 až 1272 bol učiteľom teológie v Paríži a v roku 1256 dosahuje titul doktora teológie a profesora na univerzite, pričom vrchol svojej vedeckej dráhy Tomáš dosiahol v posledných rokoch svojej akademickej činnosti (1269 – 1272). Vtedy sa stal najoslavovanejším učiteľom teológie. Jeho názor pri každej spornej otázke bol vždy vysoko cenený a do mnohých polemík zasiahol rozhodujúcim spôsobom. V roku 1272 prišiel do Neapolu, aby tam na žiadosť rehole založil generálne štúdium teológie. O rok nato zanechal spisovateľskú činnosť, pričom sa ako dôvod uvádza prežitie mystického zážitku 6. decembra 1273.
Z Neapola ho pozval pápež Gregor X. na druhý lyonský koncil (1274), kde sa malo konať rokovanie s predstaviteľmi byzantskej cirkvi, ale Tomáš začal chorľavieť. Na koncil sa už nedostavil; zomrel zoslabnutý po ceste v cisterciátskom kláštore Fossa Nuova 7. marca 1274. Jeho pozostatky boli uložené v Toulouse.
Pre jeho rýdzi a jemný charakter ho prezývali „doctor angelicus“ – anjelský učiteľ. Tomášovo učenie dostalo názov tomizmus, ktoré sa stalo základom katolíckej teológie a filozofie. Pápežskou encyklikou Aeterni patris (1879) sa začína formovať novotomizmus, ktorý predstavuje hlavnú koncepciu katolíckej filozofie 20. storočia.
Uctievanie 18. júla 1323 ho pápež Ján XXII. vyhlásil za svätého, Pius V. ho v roku 1567 menoval učiteľom Cirkvi a Lev XIII. ho 4. augusta 1879 určil za patróna kresťanských filozofov. V rímskokatolíckom kalendári má sv. Tomáš Akvinský sviatok 28. januára.
Uctievanie na Slovensku V roku 2024 sa pri príležitosti jeho 750. výročia úmrtia pod vedením dominikánov uskutočnilo putovanie relikvií tohto svätca po mestách na Slovensku.
Diela
Tomáš napísal počas svojho života viac než 60 diel. Mnohé z nich diktoval svojim sekretárom. Jeho tvorbu možno rozdeliť na diela filozofické, teologické, dogmatické, exegetické, homiletické, liturgické, apologetické a etické, pričom sa dajú rozčleniť aj nasledovne: 1. dišputy: De veritate (1256 – 1259), De potentia, De anima, De malo (1266 – 1267), De virtutibus, De spiritualibus creaturis, De unione verbi incarnati; 2. polemiky: De unitate intellectus contra Averroistas (O jednote intelektu proti averroi-stom); 3. komentáre k Aristotelovi (k Analytikám, Etike, Metafyzike, Fyzike, k spisom O duši, O nebi, O vzniku a zániku, k Politike a i.), Sentenciám Petra Lombardského (1252 – 1256), Pseudodionýzovi Areopagitovi a Boethiovi; 4. Summy: Summa contra gentiles (Suma proti pohanom; 1259 – 1264), nedokončená Summa theologiae (Suma teologická; 1265 – 1273); 5. menšie traktáty a listy, kázne a modlitby; 6. neautentické diela.
Tomáš teda vytvoril monumentálne celoživotné dielo. Prvým pokusom vydať toto dielo v celku sa uskutočnilo na konci 16. storočia v Ríme a Benátkach, kedy sa podarilo vytlačiť 17 veľkých zväzkov. Ale najrozsiahlejšie a najucelenejšie sa Tomášovo dielo podarilo vydať v Paríži v rokoch 1872 až 1880 v súbore 34 zväzkov.
Filozofia Úvod do Tomášovej filozofie
K pochopeniu Tomášovej teologickej interpretácie rôznych filozofických problémov je potrebné si uvedomiť isté základné skutočnosti. Tomáš sa napriek svojmu veľkému nadaniu nikdy neusiloval o vytvorenie vlastného filozofického systému, ba práve naopak – svoje poslanie pochopil v kontúrach výzvy zhrnúť filozofickú a teologickú vzdelanosť svojich predchodcov a správne ju napojiť na grécku filozofiu. Základným motívom Tomášovej práce sa stáva úloha využiť odkaz Aristotela pre zdôvodnenie kresťanského učenia. V 13. storočí totiž prichádza Európa do styku s novými prekladmi gréckych antických diel do latinčiny, a to už nielen z arabských a židovských prameňov. Sám Tomáš sa oboznámil s Aristotelovými dielami bližšie než jeho učiteľ Albert Veľký, keďže jeho rehoľný brat Viliam ovládal klasické jazyky a preložil mu priamo z gréčtiny do latinčiny množstvo spisov.
Tomáš sa tak snaží interpretáciu kresťanského učenia vybudovať na racionálnom podloží nového fenoménu – Aristotelovho učenia, ktoré sa predstavuje pre stredoveký Západ zatiaľ ako nepreskúmaná oblasť. K dosiahnutiu tohto cieľa mu slúžili nielen Aristotelove diela, ale najmä diela vrcholnej patristiky, z ktorej zvláštne miesto čo do počtu citácií v Tomášových dielach zaujíma Augustín z Hippa, hoci Augustín sám interpretoval kresťanské učenie Platónovou a novoplatonistickou terminológiou. Okrem Augustína a iných gréckych či latinských „cirkevných otcov“ Tomáš veľa využíval pri práci Bibliu, koncilové a pápežské dekréty a diela filozofov Boethia, Platóna a Averroa. Tomáš so svojím učiteľom Albertom Veľkým napokon založili tradíciu aristotelizmu, ktorá sa stala akademickým prejavom dominikánskej rehole, zatiaľ čo františkáni vychádzali najmä z platonizmu Augustína. Vplyv Tomáša bol spočiatku nepatrný, pretože rehabilitácia Aristotela v 13. storočí sa pokladala za ohrozenie kresťanstva. Napokon však Tomáš cirkevné obavy rozptýlil.
Niekedy možno zneistieť, či je Tomáš filozof alebo teológ. Jednoznačne je teológom, pokiaľ vychádza z tzv. zjavenia (Biblia a cirkevné dokumenty), no pri svojom bádaní postupuje výrazne racionálne – priam až metodicky presne. Žiarivým príkladom v tejto súvislosti je jeho dielo Teologická suma, ktoré píše filozofickou metódou „sic et non“. Predstavuje najprv argumenty v prospech myšlienky, potom argumenty v jej neprospech, a napokon myšlienku sám rozrieši. Keďže však Tomáš používa mnoho citácií aj z nefilozofických diel, je možné domnievať sa, že je skôr teológom. Ale nemožno poprieť, že pokusom interpretovať kresťanské učenie prostredníctvom aristotelizmu sa zaraďuje aj medzi veľkých katolíckych filozofov.
Tomášove diela sa vyznačujú tiež prehľadným členením. Zdôrazňoval v nich jasnosť, jednoduchosť a prepracované členenie, aby boli jeho diela prístupné aj „začiatočníkom“, čo v jeho dobe čitatelia a poslucháči univerzít vrúcne uvítali.
Hlavné učenie Tomáša Akvinského možno rozdeliť na osem oblastí: 1. vzťah rozumu a viery (filozofie a teológie); 2. náuka o bytí a postoj k problému univerzálií; 3. náuka o Bohu a päť ciest k Bohu (päť argumentov v prospech existencie Boha); 4. náuka o svete; 5. náuka o človeku a duši (antropológia); 6. ľudské poznanie; 7. etika; 8. náuka o štáte a politické názory. thumb|Tomáš Akvinský
Vzťah rozumu a viery (filozofie a teológie) Vzťah rozumu a viery rieši kresťanská filozofia už takmer od svojho počiatku. V Tomášovej dobe (13. storočie) sa rozvinul do nebývalých rozmerov konflikt medzi vierou a rozumom. Filozofia (rozum) sa začala stavať do opozície voči teológii (viere), pričom myslitelia sa domnievali, že rozumom treba popierať to, čo prijímame vierou. Tento problém sa kresťanskí myslitelia snažili prekonať teóriou dvojakej pravdy, ktorú však Tomáš odmieta.
Tomáš zreteľne rozlišuje pole pôsobnosti rozumu a pole pôsobnosti viery. Aj viera, aj rozum sú cestami k pravde, ale každá k nej vedie odlišným spôsobom. Podľa Tomáša žiadna náboženská pravda nie je proti rozumu. Môže sa však stať, že niektoré z nich sú „nadrozumové“, ale nikdy protirozumové. Patria sem najmä dogmy o trojjedinosti Boha, dedičný hriech a podobne. Vo všetkých ostatných prípadoch sa rozum a viera dopĺňajú, ba priam až zhodujú, pretože, ako Tomáš verí, pravda je len jedna – Božia; Boží rozum, ktorý osvecuje aj filozofa, aj teológa. Neprekvapí teda, že podľa Tomáša ani rozumové pravdy nemôžu byť v rozpore s pravdami viery.
Dosah takéhoto rozdelenia „kompetencií“ rozumu a viery je očividný. Tomáš priznáva, že človek je schopný poznávať realitu a tzv. Božie stvorenie pomocou svojho vlastného rozumu. Dokonca predkladá päť ciest k Bohu, v ktorých sa snaží aplikovať svoju teóriu o vzťahu rozumu a viery tak, aby ukázal, že mysliaci človek je schopný poznať existenciu Boha aj bez viery. Ale vždy si musíme pripomínať, že podľa Tomáša len teológia poskytne človeku úplnosť poznania. Viera si tak v stredovekej filozofii ponecháva aj uňho svoj primát, a to najmä z hľadiska spásy človeka, kým ostatné vedy sú v istom zmysle slúžkami teológie.
Tomáš tak chcel celou svojou teóriou v tejto oblasti dokázať, že náboženské pravdy sú reálne a platné a že zmysly, a najmä rozum, sú užitočné nástroje na odhaľovanie náboženských právd o svete, človeku a Bohu. Poznanie a veda nie sú v rozpore s teológiou, ale naopak – pri správnom používaní ju vedia podporiť a doplniť. Preto podľa Tomáša niet dôvodu strániť sa vedy a rozumu. Ale tvrdenia teológie, ako sa už naznačilo, sú pravdami, ktoré nepodliehajú kritike prirodzeného poznania.
Náuka o bytí a postoj k problému univerzálií Tomáš Akvinský využíva vo svojej metafyzike Aristotelovu ontologickú terminológiu (možnosť a skutočnosť, podstata a existencia, substancia a akcidencia, látka a forma). Vychádza z jeho chápania kategórie bytia a smeruje tak k postulovaniu transcendentného bytia – Boha.
Možnosť ako potencia je schopnosťou konania resp. schopnosťou ustavičného premieňania sa, zatiaľ čo skutočnosť ako akt je už realizáciou potencie, t. j. zmeny. Pomocou sledu realizácie možností prostredníctvom aktov Tomáš podobne ako Aristoteles vysvetľuje pohyb a stáva sa to jedným z argumentov v prospech Božej existencie.
Bytie je podľa Tomáša zložené z podstaty (esencie) a z jestvovania (existencie). Boh a stvorenie sa podľa neho líšia práve tým, že Božia esencia implikuje jeho existenciu. Esencia stvoreného bytia neimplikuje svoju existenciu – stvorenie jestvuje vďaka inému činiteľu. Podstata telesných bytí sa skladá z matérie a formy, čím i tu možno badať prepojenie na Aristotela. Podobne ako Aristoteles chápe Tomáš aj substanciu a akcidenciu.
Najvyššou dokonalosťou je bytie, ktoré existuje samo osebe a samo zo seba ako číre uskutočňovanie, ktoré má dôvod bytia v sebe samom – to je Boh.
Podľa Tomáša ľudský rozum nemôže priamo poznať Boha, dušu, podstatu materiálnych vecí ani všeobecné pravdy. Poznáva len jednotliviny. A v tomto názore sa začína črtať jeho postoj k sporu o univerzálie. V ňom Tomáš zastáva jednoznačne pozíciu umierneného realizmu. Univerzálie (všeobecné pojmy) podľa neho existujú: 1. pred vecami (ante res) ako ideové predobrazy singulárnych bytí v božskom rozume, 2. vo veciach (in rebus) ako substančné formy singulárnych bytí (jednotlivín), 3. po veciach (post res) v ľudskom rozume abstrahovaním singulárnych bytí.
Náuka o Bohu a päť ciest k Bohu